Dalo by sa trochu nadnesene povedať, že pre Milana Žiaka sú Levice osudovým klubom. Pred sezónou 2017/2018 mal na konte jedinú finálovú účasť, vtedy ešte ako hráč Nitry prežíval v sezóne 2010/2011 sklamanie, keď sa na ich palubovke radovali z titulu Levičania. Teraz sa už v žlto-zelenom drese dočkal aj on, vo veku 29 rokov oslavoval prvé ligové zlato vo svojej basketbalovej kariére.
Pre ambiciózneho rozohrávača sa tak uzatvorila jedna kapitola: „Mám prvý titul v kariére a cítim sa skvele. Určite si to užívam, pretože neviem, kedy sa to môže zopakovať. Rovnako aj ľudia v Leviciach čakajú na titul dlho, preto sme všetci z toho šťastní a myslím si, že máme zážitky na celý život.“
Slovenský reprezentant má ešte stále živé spomienky na vyvrcholenie sezóny 2010/2011. Nitra bola vtedy vo finále miernym favoritom, ale rozhodujúci piaty zápas zvládli lepšie Levice. Tie dovtedy ťahali v Športovej hale Mladosť dlhú sériu prehier. Zlomila sa však v najlepšej možnej chvíli. „V roku 2011 som začal hrať po dlhom zranení zapálenej päty. Pre mňa bol už úspech, že som sa mohol vrátiť na palubovky, preto som si užíval každý zápas. V tom roku som hrával menej, ale napriek tomu som si finále užíval. Levice mali lepší tím a zaslúžene vyhrali. Obzvlášť si spomínam, s akým nasadením hral rozohrávač Mike English. Keď ma bránil, mal som čo robiť,“ vrátil sa späť v čase Žiak.
Odvtedy prešlo sedem rokov, rodák zo Žiaru nad Hronom medzitým hral v Prievidzi, Banskej Bystrici, Košiciach a v Leviciach. Práve k Patriotom sa vrátil po ročnej zastávke v metropole východu. „Po prvom roku prišla zaujímavá ponuka z Košíc a hlavne ambícia hrať o titul. Chcel som to využiť a aj keď sa nám to nepodarilo, tak to neľutujem. Zažil som tam tímové aj individuálne úspechy a znova som o niečo skúsenejší. Mňa osobne mrzí, že Košice končia v lige a z vyjadrenia prezidenta presne nechápem prečo. Napriek tomu im želám všetko dobré, pretože mne a mojej rodine poskytli výborné podmienky. Mám tam veľa kamarátov a dúfam, že sa liga do Košíc vráti. Do Levíc som pravdupovediac neplánoval ísť. Mal som pocit, že mám na zahraničnú ligu, tak som čakal v lete na ponuku. Teraz musím povedať, že chvalabohu neprišla. Vedenie v Leviciach malo pomaly uzavretý tím, ale napriek tomu ma zobrali. Chcem sa im veľmi poďakovať. Akceptoval som podmienky vedenia a Tea, robil som všetko pre to, aby sme dosiahli tímový úspech,“ povedal hráč Levíc.
Oproti svojej predošlej zastávke v Leviciach, nebola tentoraz na ňom taká veľká zodpovednosť. Predsa len, tím bol oveľa viac vyvážený: „Ako som povedal, keď som prichádzal do Levíc, tím bol už z veľkej časti zložený. Preto som musel akceptovať menšiu minutáž a väčšinou som začínal z lavičky. Tím bol skvele vyskladaný a každý si našiel svoju rolu v tíme. Pravdupovediac, ja mám rád, keď mám na seba tlak a keď sa tím a tréner na mňa spolieha, ale tento rok to fungovalo takto a nebol dôvod to meniť.“
„Osudové“ veci sa so Žiakom ťahali napokon aj v tejto sezóne, vo finále sa totiž postavil proti svojmu bývalému klubu. Cítil proti Košiciam väčšiu motiváciu? „Mojou hlavnou motiváciou bol zisk titulu. Keby sme hrali proti Interu, moja motivácia by bola rovnaká. Možno rozdiel bol v tom, že sme hrali v Košiciach a bolo to príjemné sa vracať do Košíc, pretože som tam strávil skvelý rok,“ odpovedal Žiak.
Na druhý pokus sa už ale hráč Levíc dočkal, po víťazstve 4:1 vo finálovej sérii sa mohol užívať majstrovské oslavy. Čo rozhodlo o tom, že „býkov“ nepustili k double? „Hlavne skvelá partia v šatni, aj na ihrisku. Mám pocit, že keď bol nejaký problém, hneď sa to riešilo a povedali sme si to do očí. Boli sme k sebe úprimní a ak niekto robil na ihrisku niečo, čo nebolo dobré pre tím, hneď to mal na stole. Ďalej som si všimol, že veľa hráčov akceptovalo menšiu rolu, aj keď v inom tíme by boli superhviezdy. Ďalej spomeniem Tea. Myslím si, že nastavil jasné pravidlá a filozofiu, ktorú sme dodržiavali. Vždy kládol dôraz na obranu a aby sme pomáhali jeden druhému. Určite nie je ľahké trénovať a udržať na uzde 10 chalanov, ktorí majú vlastné ego a predstavu ako hrať. V neposlednom rade nám pomohli skvelí fanúšikovia. Celý rok nás podporovali a chodili s nami aj na zápasy vonku. Ďakujeme všetkým. Nikdy nezabudnem na oslavy a tance po poslednom zápase pred halou,“ zamyslel sa Žiak.
Levice sa stali postupne pre 29-ročného basketbalistu druhým domovom. Druhá zastávka v metropole Tekova mu priniesla striebro z Alpsko-jadranského pohára a vytúžené zlato v Eurovia Slovenskej basketbalovej lige. „V Leviciach som našiel hernú pohodu a pokoj aj v súkromnom živote, keď som sem pred dvoma rokmi prišiel. S dievčatami sme tu našli druhý domov a cítime sa tu dobre. Som veľmi rád, že sme priniesli do Levíc titul a ja som bol toho súčasťou. Táto sezóna mi dala možnosť skúsiť, aké je to dosiahnuť tímový úspech, nielen individuálny. Mám novú skúsenosť a určite to chcem ešte zopakovať,“ uzatvoril Žiak.
Foto: Peter Baráth, Lukáš Droppan