• 1.

    PDA Prievidza
    0-0 0
  • 2.

    SNV Spišská N.V.
    0-0 0
  • 3.

    ZIL Žilina
    0-0 0
  • 4.

    LUC Lučenec
    0-0 0
  • 5.

    INT Inter
    0-0 0
  • 6.

    SVT Svit
    0-0 0
  • 7.

    HAN Handlová
    0-0 0
  • 8.

    KOM Komárno
    0-0 0
  • 9.

    LEV Levice
    0-0 0

Oliver Vidin je späť! Novým trénerom BK Inter Bratislava sa stal 39-ročný srbský odborník. Žlto-čiernych viedol už v rokoch 2009 až 2011 a znova v roku 2012, keď pomáhal klubu pri „reštarte“, ktorý neskôr vyústil do zisku dvoch majstrovských titulov, dvoch triumfov v slovenskom pohári a dvoch bronzových medailí počas štyroch sezón.

Príchodom Olivera Vidina sa potvrdili už skôr pertraktované chýry, že štvornásobného česko-slovenského a trojnásobného slovenského majstra povedie možno práve rodák z macedónskeho Skopje. Klub z Pasienkov oficiálne potvrdil meno nového tréner, až keď sa podarilo dotiahnuť všetky formality.

Tréner Vidin prichádza z Fínska, kde dosiahol pozoruhodné výsledky s tímom Nokia a odniesol si aj cenu pre najlepšieho kouča sezóny. Slovenským fanúšikom je srbský lodivod dobre známy, viedol totiž aj našu reprezentáciu do 20 rokov, pôsobil v Dolnom Kubíne i Žiline. Predtým ako asistent úspešne účinkoval pri srbskej i juhoslovanskej juniorskej reprezentácii, s ktorými získal zlato na majstrovstvách Európy i na svetovom šampionáte, viedol aj kluby Torlak BC či Drvomarket BC.

My sme sa s novým koučom Interu zhovárali krátko po návrate z Baťovho pohára vo Svite, kde žlto-čierni triumfovali v konkurencii Lučenca, Svitu a Jindřichovho Hradca.

Vraciate sa do dôverne známeho prostredia. S akými pocitmi?

„Ja som na Interi ako doma. Povedal by som, že sa vraciam späť domov. Ako vravíte, je to pre mňa dôverne známe prostredie. Ale nielen Inter, celé Slovensko. Hovorím po slovensky, mám tu veľa známych a kamarátov. Na Interi poznám všetkých z vedenia i ľudí, ktorí pre klub dlhé roky pracujú. Je medzi nami kus dôvery. Tiež tým, že sa poznáme, vieme, čo môžeme od seba navzájom očakávať. Idem do toho s dobrým pocitom.“

Nie každý mal možnosť sledovať vaše úspešné účinkovanie v kvalitnej fínskej lige. Skúste fanúšikom priblížiť, ako ste si počínali na severe Európy. 

„Vo Fínsku som prišiel do klubu, ktorý chcel investovať do basketbalu. Išlo o klub Nokia. Z druhej ligy chceli postúpiť do najvyššej súťaže, vybudovať halu, usporiadať mládež. Najprv, keď mi povedali, že je to druhá liga, tak sa mi do toho príliš nechcelo, ale presvedčili ma, že finančne sú na tom dobre, majú víziu a ponúkli mi kontrakt na tri alebo štyri roky. Prišiel som tam uprostred sezóny, v decembri. Nokia bola piata, vytiahli sme to na druhé miesto do konca ligy. Vo finále sme prehrali o jednu loptu. Potom som však dostal príležitosť vybudovať káder podľa mojich predstáv, priviesť hráčov, ktorých som chcel. Boli sme spolu od začiatku a nakoniec sme postúpili do prvej ligy, fínskej najvyššej súťaže. Cieľ bol, aby sme sa zachránili, ale ako nováčik sme sa postarali o obrovské prekvapenie. Vyhrali sme niekoľko zápasov, o ktorých nikto neveril, že by sme ich mohli zvládnuť. Potom, v play-off sme vyradili majstra, suverénnu Kataju, ktorá hráva v európskych pohároch a proti francúzskemu ASVEL jej chýbalo jediné víťazstvo, aby sa dostala Final Eight Pohára FIBA Europe. Kataju sme zdolali vo štvrťfinále 3:1 na zápasy, v semifinále sme podľahli neskoršiemu majstrovi 2:4. V sérii o tretie miesto sme pre náš klub vybojovali prvé bronzové medaily. Bolo to pre všetkých ozaj veľké prekvapenie. Nikto to neočakával. Vo Fínsku si nepamätali, že by niekedy ôsmy vyradil prvého a ani, že by nováčik získal hneď medailu. Tým pádom ma vyhlásili aj za trénera roka. Žiaľ, v klube neočakávali, že sa to všetko stane a na vedenie toho bolo priveľa. Vraveli, že nemôžu investovať viac. Mal som tam totiž zostať ešte rok, no a do tejto sezóny som si predsavzal, že ideme vyhrať titul. Vedenie síce najprv tvrdilo, že to možno pôjde, potom však povedalo, že nie. Preto sme sa nedohodli a vlastne preto sa vraciam na Slovensko do tímu, kde viem, čo môžem očakávať.“

Fínsko vnímame predovšetkým ako hokejovú veľmoc, o tamojšom basketbale toho až tak veľa nevieme. Hoci je fakt, že Fíni sú už stabilnými účastníkmi vrcholných podujatí a ich kluby sa nestrácajú ani v európskych pohároch. Skúste porovnať basketbal vo Fínsku a u nás. Aké miesto má v tamojšej spoločnosti?

„Basketbal je vo Fínsku, podľa môjho názoru, po hokeji, ktorý tam má mimoriadnu tradíciu, kolektívnym športom číslo dva. Majú hráčov, ktorí pôsobili v Eurolige, či dokonca v NBA, čiže ich reprezentácia má svoju kvalitu a stále hráva na majstrovstvách Európy, naposledy dokonca aj na majstrovstvách sveta. Dokázali zdolať Francúzov, potrápiť súperov zo svetovej špičky. Pokiaľ ide o ligu, je silná aj preto, že polovica reprezentantov hráva práve v domácej súťaži. Prirátajme k tomu ďalších, ktorí patria do širšieho kádra národného tímu. To máte dohromady štrnásť a viac kvalitných basketbalistov rozdelených pomedzi desať ligistov. Skoro každý mančaft má dvoch až troch veľmi kvalitných domácich hráčov. Na druhej strane, počet cudzincov je obmedzený. Predtým to boli traja, v minulej sezóne štyria, vďaka čomu išla mierne nahor aj kvalita ligy. Vieme, že Fínsko je na tom ekonomicky lepšie než Slovensko. Vďaka tomu si môžu kluby dovoliť aj drahých cudzincov. Málokedy počujete, aby z fínskej súťaže prišiel hráč do slovenskej. Naopak, áno. Zo slovenskej, či z českej. Vysvetlím na príklade: Prievidza teraz získala Jonesa, ktorý by mal byť výraznou posilou aj do kvalifikácie Ligy majstrov. Tento hráč hrával podo mnou v druhej lige, priviedol som ho do Európy z USA. Poznám jeho úroveň a viem porovnávať. Ale nejde len oňho. Kvalitných basketbalistov, ktorí hrávali najvyššiu súťaž povedzme v Rumunsku a išli do druhej fínskej ligy, je  viacero. Všetko je to o podmienkach. Alebo inak: základná päťka majstrovského tímu sa rozpŕchla, štyria cudzinci odtiaľ podpísali v kvalitných kluboch v Taliansku, Francúzsku a Belgicku. Sú na oveľa vyššej úrovni. Fínsko má navyše kluby štartujúce vo VTB lige a európskych pohároch, predtým Tampere pôsobiace v Baltickej lige. Každý jeden mančaft má solídnu kvalitu a každý tam môže potrápiť každého. Na druhej strane, slovenská liga má tiež svoju kvalitu. Vyšší počet cudzincov dáva tunajším klubom šancu, aby nahradili kvalitu, ktorá už chýba domácim hráčom. Pritom aj na Slovensku existujú kvalitní domáci hráči, ale nie je ich dosť, aby pokryli potreby všetkých jedenástich účastníkov SBL. To by sme potrebovali ďaleko viac basketbalistov na reprezentačnej úrovni. Pokiaľ ide o kvalitu reprezentácie, tá s tým súvisí a ukazuje sa, kadiaľ môže viesť cesta. Keby sa Slovensku podarilo presadiť sa na majstrovstvá Európy, kvalita domácich hráčov by porástla. V tomto je Fínsko popredu. Tu zase úroveň ligy a jej atraktivitu do veľkej miery držia cudzinci. Keby som porovnával fanúšikov, je to podobné tu aj tam. Haly sú plné, no nie sú to obrovské haly. Skôr také, na ktoré sme zvyknutí napríklad z Komárna alebo Spišskej Novej Vsi. Sú však aj ihriská ako má Inter či Prievidza, kde sa návšteva môže zastaviť až na troch či štyroch tisíckach. Čo sa aj darí, keď je na programe nejaký veľký zápas. Výrazný rozdiel je v tom, že sledovať basketbal je vo Fínsku oveľa drahšie. Napríklad na finále zaplatíte za lístok aj tridsať eur. Stretnutia play-off stáli dvadsaťpäť až tridsať eur. Je to dosť, najmä v porovnaní so Slovenskom. A hrávalo sa v hokejových halách. Na druhej strane to klubom dáva možnosť doplniť si rozpočet zaujímavými sumami zo vstupného. Zvlášť, keď hráte vo finále  Sami si dokážete spočítať, o akú sumu si môže prilepšiť klubový rozpočet.“

Späť na Slovensko: Inter bol v uplynulých dvoch ročníkoch bronzový. Navyše, konkurencia nezaháľa. Akým výzvam bude musieť čeliť družstvo pod vašim vedením?

„Rozpočet, pokiaľ viem, je oproti vlaňajšku o čosi nižší. Ale očakávania sa nemenia. Inter patrí v strednej Európe medzi väčšie kluby, je však najväčší na Slovensku. Pre svoju históriu, čo dosiahol i to ostatné. Určite je najväčší z tých, ktoré dnes hrávajú v najvyššej súťaži, teda nerátam sem Pezinok. Inter musí mať vždy cieľ bojovať o titul. Jedno, s akým mančaftom. Ten cieľ sa nemení ani teraz. Určite zabojujeme o titul a uvidíme, či sa nám to podarí. Ja ale verím, že je to možné. Vždy musíme hrať lepšie a lepšie a tým pádom sa postupne približovať k titulu.“

Žlto-čierni cez leto výrazne obmenili káder. Málokto si na prvý pohľad všimne, že sa na Pasienkoch zišli viacerí hráči, ktorí už pod vašim vedením pôsobili. 

„Tento tím nie je vyskladaný náhodne. Už dlhšie som sa rozprával s generálnym manažérom Michalom Ondrušom o hráčoch. Aj keď som v lete ešte oficiálne nebol trénerom Interu, veľa sme konzultovali, ktorých hráčov priviesť do klubu. Radili sme sa a dá sa povedať, že sme ho skladali spoločne a mohol som k tomu povedať svoj názor. Družstvo pre mňa nie je neznáme. Napríklad Lukáša Hofericu som viedol v Žiline, Tomáša Mrviša som trénoval v reprezentácii do 20 rokov. Mal som ho aj na majstrovstvách Európy, kde patril medzi najlepších. Rada Rančíka som trénoval, keď tu pôsobil v lete 2012 pred návratom do Nymburka. Mira Páleníka tiež, absolvoval s nami letnú prípravu, keď ešte pôsobil vo Francúzsku. Gorana Bulatoviča som doviedol na Inter, keď sme ho spolu s Michalom Ondrušom našli v Čiernej Hore. Sú tam aj mladší chalani a cudzinci, Srbi. Síce som ich netrénoval, ale veľmi dobre ich poznám zo Srbska. Nespolupracoval som asi len s Marekom Kozlíkom a Martinom Bílikom. Ale dlhé roky sme proti ním hrávali, pripravoval som skauting, viem, čo dokážu. Čiže áno, káder mi je dobre známy.“

Cez víkend sa Interu, ktorý sa oficiálne predstavil už pod vašou taktovkou, podarilo ovládnuť Baťov pohár vo Svite, a to aj napriek tomu, že Pod Tatrami ste nehrali v plnej sile. Hoci je to len príprava, aj takéto čiastkové úspechy sú zrejme vítanou vzpruhou po náročnej príprave, však?

„Možno si povieme, že veď je to len príprava, že to nič neznamená. Ale ja vravím, že všetko sa počíta. Určite chlapcov poteší, keď vidia, že nám to spolu ide. Že v obrane robíme to, čo trénujeme a že v útoku, ak robia, čo od nich žiadam, ide lopta z ruky do ruky a je ťažké ich zastaviť. To prináša výsledky. Ide o to, s akou koncentráciou budeme hrať, aby sme vydržali hrať naplno. Na turnaji vo Svite nás navyše postihla aj smola. Nemanja Barač si v úvodnom zápase podvrtol členok, takže sme hrali bez neho. Išli sme tam navyše bez Kozlíka a Bílika. O to viac priestoru mali mladí, napríklad Alex Ondruš dostával vyše dvadsať minúť a proti domácemu Svitu nastrieľal jedenásť bodov. Všetci sa teda zapojili do tímu. Do rotácie sme mali sedem či osem hráčov, no až sa vrátia aj tí traja spomínaní, bude to ešte lepšie. Dôležité je, aby všetci boli spokojní so svojou minutážou i so svojimi výkonmi. Práve výkony rozhodnú, koľko kto bude potom počas sezóny dostávať priestoru.“

Autor: Adam Solga, Zdroj:bkinter.sk

FOTO: suomikoris.com