• 1.

    LEV Levice
    23-7 53
  • 2.

    PDA Prievidza
    19-11 49
  • 3.

    SVT Svit
    18-12 48
  • 4.

    KMR Komárno
    18-12 48
  • 5.

    HAN Handlová
    16-13 45
  • 6.

    SNV Rytieri
    16-15 47
  • 7.

    INT Inter
    11-19 41
  • 8.

    LUC Lučenec
    10-21 41
  • 9.

    NIT Nitra
    4-25 33

Už dlhšie patria basketbalisti Komárna medzi špičku našej najvyššej súťaže Eurovia SBL. Až v tomto ročníku sa však dočkali historicky prvého zlata, keď vo finále zdolali Prievidzu 4:3 na zápasy.

Triumf spečatili víťazstvom 78:68 na súperovej pôde. Tešil sa aj Jozef Paulik. Tím z južného Slovenska si sotva možno predstaviť bez tohto doyena medzi basketbalovými manažérmi.

Majstrovské oslavy už máte definitívne za sebou?

„Dúfam, že áno a že vo štvrtok sa to skončilo. Hráči sú už doma alebo na ceste domov.“

Ako vyzerali oslavy historicky prvého komárňanského titulu? Čo všetko ste museli od sobotného večera stihnúť?

„Keď sme došli do Komárna, pri športovej hale nás čakalo zhruba osemsto ľudí. Obrovské ovácie, šampanské tieklo potokom. Šiel autom napred s tým, že poviem fanúšikom, aby boli ešte chvíľu trpezliví. Ledva som mohol prejsť, nechceli ma pustiť. Na moje auto vyliali azda dvanásť či trinásť fliaš šampanského. Na druhý deň sa to lepilo. Katastrofa! Na druhej strane, dobre to padlo. Boli sme tam do druhej či tretej, chalani ešte pokračovali v jednom podniku. Petardy, ohňostroj, všetko.“

Skoro ako na Silvestra...

„Celé sídlisko bolo hore. Niektorí ľudia sa potom aj sťažovali, že nemôžu späť, že bolo päť ráno a stále sa strieľalo. V pondelok sme pokračovali, v utorok zas. To sme boli na radnici u primátora. Večer sme potom mali takú rozlúčkovú akciu, zahrali sme si proti sebe basketbal, spolu s prvoligovým tímom. Pomiešali sa starí proti mladým. Pred nami hrali malí chalani. Nechýbali súťaže v trojkovej streľbe, v smečovaní a potom autogramiáda. Opäť sa to pretiahlo až do jednej. No a v stredu opäť do pol tretej.“

* * * * *

Aj keď ste vraveli, že basketbal nerobíte pre medaily, predsa len nepocítili ste pri preberaní medailí určitú satisfakciu za tie roky, čo sa venujete družstvu mužov?

„Každý úspech, každé víťazstvo poteší. Nebola to ani tak satisfakcia, ale cítil som, že predsa len má zmysel robiť basketbal aj na takejto úrovni. Tie pocity sa nedajú opísať. Nádherné! Nie je to každý deň. Cítim, že moja doterajšia robota nebola zbytočná.“

Čo vás dokáže motivovať, aby ste aj vo veku 74 rokov  venovali svoj čas a energiu manažérskej práci?

„Veľakrát som vravel, že mám veľmi rád basketbal. Veľa mi dal a veľa som sa vďaka nemu naučil. Aj od trénerov, či sponzorov. No motivovalo ma, už ako trénera mládeže, keď som videl na tvárach mojich zverencov radosť z víťazstiev a videl som, ako od prvých basketbalových krokov išli výkonnosťou nahor, až dosiahli prvé vážne úspechy. Tešilo ma to minimálne rovnako ako ich. Mal som veľkú radosť, keď napríklad v bratislavskom Interi bolo až päť hráčov z Komárna, keď naši chalani cestovali do Ameriky, niektorí sa dostali na majstrovstvá sveta či Európy. Tešilo ma, že majú radosť z basketbalu i zo života. Dodnes sa stretávame. Mnohí nám teraz gratulovali.“

Niektorí hovoria, že bez vás si vrcholový basketbal v Komárne ani nedokážu predstaviť. Čo bude, až raz skončíte? Vychovávate si nástupcu či nástupcov?

„Snažím sa vždy získať ľudí okolo seba. Žiaľ, mnohí, keď vidia prekážky, ktorým musíme čeliť, tak to vzdajú a odídu. Odolnosť voči problémom je dosť slabá, ťažko spracovávajú neúspech. To je trocha problém nielen v basketbale, ale v celom našom športe, že je málo tých, čo vydržia a nenechajú sa znechutiť prvými neúspechmi. Nemyslím len športovými. Druhá vec, je čoraz menej ľudí, ktorí chcú podporiť šport.“

* * * * *

Myslíte si, že zisk majstrovského titulu by komárňanskému basketbalu mohol pomôcť? Myslíme najmä po finančnej stránke.

„Dúfam, ale nie som si istý. Dvakrát sme boli druhí, ale neznamenalo to viac peňazí. Vlani sme dokonca museli znížiť rozpočet o osemdesiattisíc eur. To je pre nás značná suma.“

Dá sa vyčísliť, koľko vás majstrovský ročník stál?

„Mali sme zhruba stosedemdesiattisíc a z toho sme museli poskladať družstvo. Očakávali sme, že ak budú dobré výsledky, v priebehu sezóny snáď pribudnú ďalšie prostriedky. Bohužiaľ, nepribudli. Skôr naopak, niektorí partneri z rôznych dôvodov, aj politických, od nás odstúpili. Ťažko sa takto robí profesionálny šport. Komárno je čo sa týka ekonomiky, kdesi dole. Je tu veľká nezamestnanosť. Ešte, že ľudia si vedia nájsť prácu aspoň v Maďarsku. Veľké firmy odišli. Ak nám niekto nový pomôže, skôr bude cudzí, mimo nášho regiónu.“

Pamätáte si ešte, s akými ambíciami ste vstupovali do sezóny?

„Veľmi dobre. Predvčerom sme sedeli s jedným partnerom, s ktorým sme vlani takto v máji riešili, ako ďalej. Z rôznych dôvodov sme dlhovali nemálo peňazí. Hráčom i firmám. Boli sme v mínuse a bolo ho treba vyrovnať. Extraligový basketbal v Komárne sa ocitol v ohrození. Nakoniec sa prostriedky našli. My sme však musel znížiť rozpočet. Aj hráči, ktorí u nás zostali, alebo sa vrátili, išli platmi nadol. Vysvetlili sme im, aká je situácia. Dali sme im však na výber, mohli si nájsť angažmán za lepších podmienok inde. Nebol problém, nik sa na nich neurazil. Podobné to bolo s trénerom Rónom: nikto mu tu nemá za zlé, že uprednostnil lepšiu ponuku z Interu.“

Kedy ste si uvedomili, že toto mužstvo má na viac. Možno aj na titul?

„Vedeli sme, že v tíme máme šesť až sedem hráčov, ktorí majú určitú kvalitu. Napríklad Bannister. Kedysi u nás hrával, moja dcéra s ním zostala v kontakte, občas si napísali, keď pôsobil v Izraeli, Číne, či Nemecku. Stále sa chcel vrátil do Komárna, lebo tu bol spokojný a darilo sa mu. Vysvetlili sme mu, že peniaze, ktoré dostáva v Izraeli, mu nemôžeme dať. Má svoje roky a povedal, že o peniaze mu ani tak nejde, chce sa vrátiť a možno aj ukončiť kariéru u nás. Jeho plat bol nakoniec možno až štvrtý či piaty najvyšší v tíme. Mohol by som hovoriť o ďalších. Družstvo od začiatku malo svoju silu. Boli sme však opatrní, chceli sme do play-off a dostať sa cez prvé kolo.“

Ako vydarený ťah sa ukázalo angažovanie kouča Čuroviča. Ako ste prišli práve na tohto Srba, ktorý v Komárne kedysi hrával?

„Mali sme viacero ponúk a tipov. Medzičasom som sa bavil s jedným bývalým basketbalom, ktorý pozná aj trénera Čuroviča. Akurát šiel dole do Srbska a povedal, že cestou sa uňho zastaví. Povedali sme si, že ho skúsime osloviť. Miljan sa ozval a potom to išlo pomerne rýchlo. Ako asistent v Novom Sade už nabral trénerské skúsenosti. Na druhej strane, bol to nováčik a tí niekedy pohoria aj preto, že ich hráči podrazia. Našťastie, Miljan je dosť tvrdý. Musel si zvyknúť na našu mentalitu, bolo ho treba trošku usmerniť, ale nakoniec sa ukázal ako šťastná voľba.“

Veľkú časť kádra tvorili hráči, ktorí u vás pôsobili dlhšie, prípadne sa do Komárna vrátili. Máte približnú predstavu, kto zostane do ďalšej sezóny?

„Dodnes sme sa o tom ešte nezhovárali. Počas sezóny táto partia vytvorila silný kolektív. Každý hovorí, že tu chce zostať za určitých podmienok. Ani nie tak finančných. Niektorí spomenuli mňa, iní jeden druhého. Momentálne neviem. Nemám informácie, kto chce odísť a ani kto zostane.“

Obľúbenou témou je (ne)účasť slovenských klubov v európskych pohárových súťažiach. Zvažujete možnosť, že by sa Komárno na jeseň predstavilo aspoň v pohári EuroChallenge?

„Bavíme sa aj o tom, čo s touto možnosťou. Môj názor je, že ak mužstvo vybojuje nejaký úspech a má právo štartu v európskej súťaži, malo by ho využiť. Druhá vec sú financie. Oslovili sme už nejakých partnerov. Vieme, že družstvo, ktoré v týchto súťažiach štartovalo, malo potom celý rad ťažkostí, aj finančných. Ak by sme nemali účasť finančne vykrytú, potom radšej nejsť do rizika. Bola by to veľká škoda pre mesto, pre komárňanský basketbal i ten slovenský. Chýba nám prezentácia mužského basketbalu navonok a neviem, kedy sa to zmení.“

* * * * *

Na Komárne je sympatické, že dlhodobo dáva šancu aj odchovancom. Prečo sa ich čoraz menej dokáže presadiť?

„To je obrovský problém slovenského basketbalu. S mládežou sa robí slabo. Máme málo dorastencov. Kedysi ste do dorasteneckej ligy museli postúpiť z kraja. Teraz sa stačí prihlásiť a hráte ju. Mládežnícki tréneri mi často hovoria, že chlapcom sa nechce, že majú iné záujmy, počítače. Ale v Maďarsku alebo Čechách nie sú počítače? Sledujete českú ligu? Sú tam aj cudzinci, ale veľa je tam Čechov, vlastných odchovancov. Prečo? No asi tam inak pracujú s mládežou. Tam to celé začína. Chceme zachrániť basketbal a vymýšľame si, že kluby najvyššej súťaže musia robiť to a hento. Tie však, podľa mňa, majú žiť z toho, ako sa robí dole. Lenže nie dobre sa tam robí. Zlikvidovali sme aj stretnutia krajských výberov, školské strediská, atď. Sami seba sme odrezali od vývoja. Teraz treba najmä vrátiť basketbal do škôl. Kým sa tak nestane, zbytočne budeme ligovým klubom kázať, aby mali pyramídu, alebo jedného Slováka stále na palubovke. Tam dole treba začať. Nemôže sa predsa stať – ako mne pár rokov nazad – že nemenovaný tréner reprezentácie do 20 rokov mi volá, či nemám nejakého hráča, ktorého by som mu poslal, lebo mu traja vypadli. No fantázia!“

Napríklad v Bratislave zaznamenali vďaka dvom majstrovským titulom a vďaka tomu, že sa o basketbale začalo viac hovoriť, prílev detí. Veríte, že sa čosi podobné môže stať aj u vás?

„Som o tom presvedčený, lebo ten úspech rezonuje. Aj na školách. Deti sa hlásia. Aj dievčatá. V kategóriách, kde ešte môžu byť pomiešané s chlapcami, je ich päť či šesť. Možno pritiahnu ďalšie o nejaké tri roky budeme v Komárne začínať aj so ženským basketbalom. Titul bude stopercentne prínosom pre rozvoj mládežníckej základne.“

 

KTO JE JOZEF PAULIK

Narodil sa 13. 2. 1941 v Komárne. S basketbalom začal v tamojšom doraste v roku 1957, pokračoval až do seniorského veku. Od roku 1964 trénoval juniorov, vychoval viacerých mládežníckych reprezentantov, budúcich ligových basketbalistov. V „civile“ učiteľ telesnej výchovy stál aj pri sformovaní mužského tímu, postupe do I. ligy a do extraligy. Popri trénerskej práci vykonával aj funkcionársku činnosti. Po krátkej „pauze“ je od roku 2007 manažérom komárňanského tímu, ktorý v roku 2012 a 2013 vybojoval striebro a v sezóne 2014/15 historicky prvý majstrovský titul. Mnohí ho poznajú pod prezývkou Hugo. Tú vraj dostal už v mladosti preto, že svojim kamarátom basketbalistom rád prerozprával zábavné príbehy a vtipy, ktoré počul od priateľa vodnopólistu Huga Potáča.

 

Článok vyšiel ako v denníku Šport v sobotu 23. mája ako Dialóg na víkend. Ďakujeme za súhlas so šírením. 

 

FOTO: P3GUE.SK