Na výsledky a hru Komárna nám už pomaly dochádzajú slová chvály. Nováčik stále neprestáva basketbalovú verejnosť v pozitívnom smere udivovať, veď má najlepšiu formu v lige a je na druhom mieste tabuľky. Čo je za tým a ako sa tréner Zlatko Jovanovič transformoval do svojej pozície, aj na to prišla reč s komárňanským koučom.
- Zaznamenali ste šieste víťazstvo za sebou. Asi ste niečo také nečakali ani v najtajnejších snoch, je tomu tak?
„Vždy, keď trénujete a hráte, tak máte istú nádej. Šesť víťazstiev po sebe je pre nás veľkým výsledkom. Ešte na začiatku augusta, keď som vášmu webu dával prvý rozhovor, tak som hovoril, že tento tím potrebuje čas. To, ako sa títo hráči vyrovnávajú s dvoma tréningami denne, z toho som príjemne prekvapený. Na druhej strane, nie som až tak prekvapený, pretože vidím na nich tú snahu, chcenie a bojovnosť. Bojovali sme so zraneniami, koronavírusom, ale ako som povedal po tomto zápase v šatni, tak všetko sa to deje vďaka nim. Je to ich víťazstvo a odmena za všetko, čo robia na tréningoch.“
- Kde vidíte dôvody aktuálnej formy Komárna? Je to pochopenie vašej trénerskej filozofie?
„Môžeme to tak povedať. Budem sa opäť opakovať, našou víziou bolo mladé družstvo, kde sa viacerí hráči ocitli prvýkrát v takejto pozícii. Akceptovali to. Vedia, že súčasný basketbal je o tom, že musíte hrať s energiou. Títo chlapci dávajú do toho energiu až do poslednej minúty. Myslím si, že to je základná vec, ktorú odo mňa akceptovali. A to, že dobrá energia, tímová chémia a pochopenie pozície v rámci tímu, prináša nejaký výsledok.“
- Dalo by sa povedať, že ste mali dobrú ruku pri výbere hráčov?
„Dá sa to tak povedať, aj keď, nikdy neviete. O tomto všetkom sa bude dať rozprávať až na konci sezóny. Momentálne je vidieť, že títo hráči ukazujú, že môžu hrať v tejto súťaži, keďže už hrali proti každému. Samozrejme, prídu aj zlé zápasy a tréningy. To je úplne normálne v basketbale a aj v živote. Musíme pokračovať v robote, ktorú sme začali.“
- Ako významná je pre vás výhra nad trénerskou osobnosťou, Olegom Meleščenkom?
„Keď sme sa pripravovali na zápas, tak sme sa rozprávali o tom, že Inter s hráčmi ako Gandia-Rosa, Zubac, Slavinskas, Blondin, Malovec a na čele s Olegom Meleščenkom, je veľmi náročným súperom. Menia obranu, takticky a fyzicky sú dobre pripravení. Vedeli sme, že to bude ťažké, ale rozhodli sme sa bojovať a napokon sme vyhrali.“
- Ako sa vám podarilo transformovať z hráča na trénera profesionálneho tímu?
„Hrozne (smiech), srandujem samozrejme. Je to veľmi náročné, stále som v tom nováčik. V predchádzajúcej sezóne som trénoval družstvo do 16 a 18 rokov, niektoré veci som pochytil. Keď prišla šanca od Bobana Tomiča v Komárne, tak som vedel, že to bude náročné. V jednom momente som však nevedel, ako ťažké to skutočne bude. Každý deň sa toho veľa naučím, či už na tréningoch, pri skautingu a tiež od hráčov. Nie je žiadnym tajomstvom, že veľkí tréneri hovoria o tom, že sa učia od hráčov. Fakt sa od nich každý deň učím.“
- V zápase je vás počuť, žijete s dianím na palubovke, stále je tam od vás nejaký pohyb.
„Neviem obsedieť na lavičke, stále som pripravený naskočiť do zápasu (smiech). To je úplne normálne podľa mňa. Hráči vedia, že občas som šialenejší, ako obvykle. Je to z dôvodu, že neznášam prehrávať, ako každý profesionálny športovec. Vedia to a akceptujú to.“
- Teraz máte taký povestný terčík na vašom chrbte. Vyhrali ste 6 zápasov po sebe, ste na druhom mieste tabuľky.
„Máte pravdu, ale aj po zápase som v šatni povedal, že sa nemôžeme príliš radovať alebo smútiť. Keď vyhráme, tak vyhráme. Keď prehráme, tak prehráme. Nemôžeme skákať do výšky, respektíve smútiť. Treba zostať v jednej línii a pokračovať v práci na tréningoch. Sezóna je stále dlhá, našim cieľom zostáva postup do play off.“
Foto: Lukáš Droppan, Karol Scholtz