• 1.

    INT Inter
    23-5 51
  • 2.

    LEV Levice
    17-11 45
  • 3.

    LUC Lučenec
    15-13 43
  • 4.

    PDA Prievidza
    16-12 43
  • 5.

    SVT Svit
    14-14 42
  • 6.

    ZIL Žilina
    14-13 41
  • 7.

    HAN Handlová
    9-18 36
  • 8.

    SNV Spišská N.V.
    9-18 36
  • 9.

    KOM Komárno
    7-20 34

Minulý týždeň sme oznamovali, že si sa s Interom dohodol na pokračovaní spolupráce aj pre sezónu 2020/2021, ale napokon je všetko inak...

„Áno, po zvážení pre a proti a po rozhovoroch s rodinou som sa rozhodol, že ukončím profesionálnu kariéru. Začal som pracovať na trvalý pracovný pomer v softvérovej firme a keďže mi Inter ponúkol možnosť hrať poloprofesionálne, mal by som ešte každý večer tréning. Zaberalo by mi to strašne veľa času a už by som ho nemohol venovať rodine. Rozhodol som sa, že si musím vybrať, čo je pre mňa na prvom mieste. Tým pádom som dospel k záveru, že ukončím hráčsku kariéru a budem sa môcť venovať novej profesii a tráviť viac času so snúbenicou Majkou a synom Leom.“

- Si teda úplne zmierený s tým, že je koniec?

„Bol som v rozpoložení, keď som vedel, že to bude náročné, ale malý basketbalista kdesi vo mne ma presviedčal, aby som ešte hral, aké to bude super. Realita je taká, že som sa s tým napokon zmieril natoľko, že som chladnokrvne presvedčený, že takto je to správne.“

- Zahráš si aspoň v mestskej lige, alebo si chceš od basketu oddýchnuť nadobro?

„Basketbal som robil 25 rokov a chcem si ho ešte zahrať na úrovni mestskej ligy. V prvej lige by som musel obetovať víkendy, ktoré už obetovať nechcem. Basketbal však zostane mojim najväčším koníčkom.“

- Končíš ako najúspešnejší spomedzi aktívnych hráčov SBL, za dvanásť sezón v slovenskej najvyššej súťaži si získal päť titulov, dovedna desať medailí, okrem toho si trikrát vyhral pohár, reprezentoval Slovensko, pôsobil v českej NBL. Teraz je čas bilancovať.

„Bola to dlhá a pestrá kariéra. Aj keď len na úrovni slovenskej ligy, vždy som vyhľadával miesta, kde sa hrá o zlato, lebo to bolo pre mňa najdôležitejšie. Prvý titul s Pezinkom vo mne vzbudzoval asi najväčšie emócie. Aj ten v Komárne, keď nás pred halou vítalo azda tisíc fanúšikov, bol nezabudnuteľným zážitkom. A tiež aj triumfy s Interom... ten posledný, keď som po záverečnom zápase strihal sieťku.“

32

- S Interom si mal našliapnuté za šiestym titulom, keď vám plány prekazila pandémia. Neľutuješ, že koniec prichádza bezprostredne po nej, po nedokončenej sezóne?

„Jedna vec ma mrzí, že som nikdy nedosiahol na obhajobu titulu. Mám ich päť, no ani raz sa mi nepodarilo obhájiť. Asi je fakt pravda, že nie je také ťažké získať titul ako ho obhájiť. U mňa to platilo priam neskutočne.“

- Zaujímavé je, že všade, kde si hrával, na teba ľudia radi spomínajú a naďalej ti fandia. Nie je to celkom bežné, mnohí tvoji „kolegovia“ sa stretávajú s tým, že po prestupe na nich fanúšikovia bývalého klubu zanevrú. Ty nie. Čím to?

„Vždy som si uvedomoval, že k profesionálnemu športu patria aj fanúšikovia a nikdy som neváhal s nimi prehodiť pár slov. A zrejme cítili, že som sa vždy snažil odviesť, čo bolo v mojich silách. Asi aj táto kombinácia prinášala, že vždy som bol s fanúšikmi za dobre a mali ma celkom radi.“

- Pôsobil si po boku výrazných osobností. Je niekto taký, o kom môžeš smelo povedať, že ťa ovplyvnil? Možno nielen ako basketbalistu, ale aj ako človeka?

„Mal som šťastie, že na začiatku som hrával s velikánmi slovenského basketbalu, ako boli Andrej Lukjanec, Jovo Kuznecov, Peter Mičuda a Dušan Snopko. Ešte spomeniem jednosezónneho parťáka z Pezinka Tomáša Holešovského, ktorý ma ako mladého hráča naučil, že keď sa mi nechce, musím zamakať ešte viac. Do tridsiatky som si na jeho vetu spomenul veľakrát a vždy ma dokázala nakopnúť. Pri lajne som vždy stúpil až na tú čiaru, aj keď som mal sto chutí otočiť sa už meter pred ňou.“

2

- Povestné boli tvoje trojky, ktoré si sa nebál vyslať ani v zlomových momentoch. Ale azda najviac si ťa ľudia budú pamätať ako výborného obrancu a veľkého bojovníka. Zo súperov, proti ktorým si hral, bol niekto taký, koho si bránil ozaj nerád?

„Nerád som bránil Eugena Lawrenca z Nitry v sezóne 2008/09. Zostalo mi to v pamäti, lebo sme prehrali rozhodujúci piaty finálový súboj doma, v Pezinku. Mal som pocit, že som mohol spraviť viac. Lawrence bol rýchlejší, silnejší a bolo náročné ho brániť. Bol som na začiatku kariéry a vtedy to na duši bolelo dvojnásobne. Lawrence potom dokazoval svoje kvality aj v európskych súťažiach. Inak si nemyslím, že by bol niekto, o kom by som si vravel, že sa mi nechce ho brániť, alebo je nad moje sily. Stáli proti mne viacerí kvalitní hráči, ale žiadneho som nevnímal ako Lawrenca a aj jeho najmä vinou spackaného finále.“

- Mal si povesť jedného z najužitočnejších hráčov SBL, reprezentoval si Slovensko, ale pôsobil si v rokoch, ktoré slovenskému mužskému basketbalu príliš nepriali. Ani po športovej a ani po ekonomickej stránke. Neoľutoval si niekedy, že si sa rozhodol pre basket?

„Nikdy som nezaváhal ani na sekundu. Basketbal bol moja vášeň od ôsmich rokov. Možno v dorasteneckých kategóriách prišli chvíľky, keď som zaváhal, či budem ďalej hrať, ale po osemnástke, keď som sa dostal do Pezinka, išlo všetko tak plynulo, že som sa do hry ponoril s radosťou a išlo to samé. Vyskúšal som si aspoň českú ligu, čo bolo fajn, ale myslím, že som urobil dobre, že som zostal na Slovensku.“

- Povedz, čo dodať na záver?

„Každú chvíľu musí človek čosi obetovať. Chcem ale poďakovať rodičom, ktorí ma doviedli k basketu. Bez nich by to ani nezačalo. Ďakujem aj mojej snúbenici, ktorá mala so mnou v poslednom čase veľa trpezlivosti. Človek obetuje profesionálnemu basketbalu ozaj veľa. A ďakujem všetkým, ktorých som stretol pri basketbale: trénerom, spoluhráčom, fanúšikom i funkcionárom. Bola to neskutočná jazda, ktorá mi zostane v pamäti a srdci. Chcem sa ešte raz ospravedlniť vedeniu Interu, že som zmenil moje rozhodnutie, ale som rád, ako to vzali, že prijali moje rozhodnutie a chápu, čo ma k tomu viedlo.“

Zdroj: bkinter.sk

Foto: Vladimír Dorňák