Slovenská mužská reprezentácia bude mať na lavičke opäť rešpektovaného zahraničného odborníka. Po chorvátskom trénerovi Žanovi Tabakovi preberá tím, ktorý si vybojoval postup z prvej fázy predkvalifikácie MS 2023, ruský odborník Oleg Meleščenko.
Ten sa do povedomia tunajších fanúšikov zapísal už v deväťdesiatych rokoch ako hráč Prievidze, do ktorej prichádzal ako vicemajster sveta z roku 1990. Zahral si aj v Eurolige. Ako kouč doviedol Inter Bratislava k majstrovskému titulu v roku 2014. Viedol tiež Levice. Väčšinu trénerskej kariéry však strávil v ruskej Superlige, ako asistent aj vo VTB v rešpektovanom BC Chimki. Pracoval s mládežníckymi výbermi Ruska a krátko bol aj asistentom trénera seniorského národného tímu. Vlani v novembri sa vrátil do Interu, ktorý z poslednej priečky vytiahol až na druhú (aktuálne mu v Niké SBL patrí tretie miesto). Že voľba padla práve naňho nie je náhoda, meno 53-ročného rodáka z Kazachstanu rezonovalo v kuloároch a po jeho angažovaní volali aj mnohí fanúšikovia. Slovensko povedie už v lete v ďalšej fáze (pred)kvalifikácie MS 2023.
- Aj s ohľadom na to, že vo svojej trénerskej kariére ste dosiaľ preferovali ruské prostredie, ako dlho ste premýšľali, či prijmete ponuku viesť slovenskú mužskú reprezentáciu?
„Takéto ponuky neprichádzajú často. Považujem to za veľkú česť a veľkú výzvu. Budem sa snažiť spraviť všetko preto, aby sme urobili ďalší krôčik vpred. Máme dobrú generáciu, preto si myslím, že máme na to. Pre mňa to teda nebolo dlhé rozhodovanie, keďže to považujem – asi sa budem opakovať – za veľkú česť. Som rád, že som dostal takú možnosť, o to viac, že so Slovenskom som dlhé roky spojený.“
- Už v lete čaká náš národný tím druhá fáza predkvalifikácie MS 2023. S akými očakávaniami môže do nej Slovensko vstupovať? Vezmime si pritom dva scenáre: že budete mať k dispozícii najsilnejšiu možnú zostavu a že ju mať nebudete.
„Je priskoro odpovedať na túto otázku. Momentálne sa sústredím na klubové majstrovstvá Slovenska. Mám nejaký prehľad, ale vždy hovorievam, že čo Boh dá, s tým musíme pracovať. Jasne, že by som bol šťastný, keby prišli tí najlepší a aj tí, ktorých chceme vidieť, pretože sú ešte možnosti vylepšiť tento tím. Po kroku, ktorý pre Slovensko spravil výber pod vedením môjho predchodcu Žana Tabaka, treba pokračovať v tom trende a v bojovnosti. Mužstvo dostalo impulz. Nesúhlasím, keď niekto povie, že na Slovensku nemáte – máte dobrých trénerov aj dobrých hráčov. Treba to dať dokopy, zjednotiť a spolu ísť do boja. Zatiaľ je pre mňa otvorenou otázkou, kto príde, s kým budeme môcť počítať. Preto sa na to ešte takto nepozerám.“
- Určite máte vlastnú predstavu o realizačnom tíme, koho by ste si priali po svojom boku v roli asistenta. Môžete už prezradiť nejaké meno, alebo je predčasné sa pýtať?
„Nemyslím si, že je to aktuálne a zatiaľ nie som pripravený odpovedať na túto otázku. Je to vec vzájomnej komunikácie. Pôjde o to, koho oslovíme, kto bude chcieť, kto bude môcť – viac vecí musí zapadnúť do skladačky.“
- Je zrejmé, že v ofenzíve sa podkošová hra nášho tímu točí kompletne okolo Vladimíra Brodzianskeho. Čo nás čaká, keby mu zranenie, klubové povinnosti alebo vyčerpanosť skôr či neskôr zabránili reprezentovať?
„Je to podobná otázka, ako keby sme sa pýtali, že čo keď nám covid-19 vôbec nedovolí hrať. Aj odpoveď je podobná: je asi taká, že vždy sa dá nájsť nejaké riešenie. Iste, niekde môžete stratiť, ale východisko pre celý tím sa vždy nejako dá nájsť. Áno, v basketbale sú lídri, od ktorých veľa záleží. Ale mančaft musí byť pripravený, že každý je podstatný, každý môže byť líder. Ak je to reprezentácia, sú v nej tí najlepší. Vždy sa preto dá nájsť nejaká alternatíva, kedy a ako používať hráčov v hre a v komunikácii koho s kým na palubovke. Jasne, že ak nedajbože stratíte najlepšieho – dúfam, že nám sa nič také neprihodí – podstatné je, ako zareagujú ostatní hráči aj trénerský kolektív. Všetky možnosti musia byť pripravené vopred, aby sme vždy mali nielen plán A, ale aj B a C.“
- V poslednom čase Slovensko reprezentovali aj dvaja naturalizovaní Američania Andre Jones a Kyle Kuric. Prvý menovaný sa však už vlani na jeseň vášmu predchodcovi ospravedlnil, druhý pôsobí v euroligovom FC Barcelona a má neuveriteľne nabitý program. Napriek tomu, oslovíte ich?
„Vec na veľkú diskusiu, koho a kedy máme osloviť. Najprv musíme presne vedieť, kto zo slovenských hráčov príde a potom rozmýšľať, či to potrebujeme alebo nie. Jasne, že by som bol veľmi rád, keby prišiel Kuric, ale musíme sa na to dívať objektívne. Máme to, čo máme. Myslím, že už teraz máme celkom dobrú kvalitu, no musíme sa sústrediť na obranu a pochopenie basketbalu. Potom, ak sa podarí, urobiť ten ďalší krôčik vpred.“
- Aký je váš postoj k naturalizovaným reprezentantom? Dokonca aj taká veľmoc ako Rusko, im dáva priestor. Malo by sa po niekom znova poobzerať aj Slovensko? U nás táto téma vzbudzuje dosť emócií…
„Neviem. Mám na to svoj názor. Kedysi som reprezentoval Sovietsky zväz aj Spoločenstvo nezávislých štátov, ale neviem. Rešpektujem všetkých hráčov, aj zahraničných. Podľa mňa však národná príslušnosť, keď reprezentujete svoju krajinu, stoji nado všetkým. Môžeme o tom, samozrejme, diskutovať. Zvlášť, keby to bol niekto ako Michael Jordan… Ak ale máte systém, plánujete dlhodobo a nepotrebujete okamžitý výsledok, nemôže záležať len na jednom hráčovi. Víťazí mužstvo. Láska k svojej krajine, chuť reprezentovať Slovensko, je nadovšetko. Je prácou nás, trénerov, využiť to a všetko skĺbiť dohromady. Ak sa to podarí, možno sa udejú aj zázraky.“
- Na medzinárodnom fóre ste pracovali s mládežníckymi výbermi Ruska a stali ste sa asistentom pri seniorskom tíme. Napokon ste sa však tejto úlohy nemohli naplno zhostiť pre vnútrozväzové rozbroje. Ako sa na to spätne dívate?
„Za ten čas, čo sa venujem basketbalu, som sa naučil, že sa nemôžete pozerať, čo sa stane zajtra. Ani v normálnom živote nevieme, čo zajtrajšok prinesie. Musíme byť ale pripravení na všetko. A musíme žiť tu a teraz. A minulosť? Čo sa stalo, to sa muselo stať. Ak to nezáleží odo mňa, ak to nemám možnosť zmeniť, tak to môžem len prijať. Beriem to normálne a život ide ďalej.“
- Témou v posledných rokoch boli početné obvinenia smerujúce proti ruskému športu, ktoré upozorňovali na štátom podporovaný doping. Tieň to vrhlo azda na všetkých športovcov. Ako to vníma človek, ktorý ako hráč hrdo reprezentoval svoju vlasť a neskôr robil všetko preto, aby ďalší mohli niesť pochodeň?
„Veľmi ťažko. Viem, že sa to netýka len športu, ale celkovo politiky a politického tlaku. Som principiálne proti spájaniu politiky so športom, rovnako ako politiky s kultúrou. Ľudia musia prežívať radosť. Existujú problémy s dopingom, no celá pozornosť sa teraz upiera na Rusko. Vyzerá to, akoby Rusi všetko zneužívali a zvyšok sveta zostával úplne čistý. Pre mňa to vyznieva divne. Množstvo športovcov musí prijímať všelijaké lieky, ktoré ich povzbudzujú, ale majú výnimočný papierik, výnimku, ktorá to dovoľuje. Američania, Angličania, Nóri, mnohí ďalší. A to je v poriadku… Tak potom spravme olympijské hry pre tých, ktorí papierik majú, a iné pre tých, ktorí nemajú. Považujem za úplne normálne, že ak vás chytia s dopingom, musíte zo súťaže vypadnúť. Alebo, ak ste čistý, môžete súťažiť. No vnímam, že v hre je aj čosi iné než len doping. Je to téma na dlhé debaty, ale ja poznám viacerých, ktorí sú medzi obvinenými a ja viem, že nič také neprijímali.“
- Keď ste pred takmer tromi dekádami zavítali na Slovensko, boli by ste vtedy povedali, že to nebude len zastávka na jeden rok, že sa tu napokon usadíte a zapíšete sa do histórie nášho basketbalu nielen ako hráčska ale aj trénerská osobnosť?
„Vždy som k Slovensku cítil čosi viac. Vždy som vravel, že je to môj druhý domov. Už keď som prišiel po prvý raz, hneď som sa cítil ako doma. Mal som a mám veľmi dobrý pocit. Som tu spokojný, šťastný. Mám manželku Slovenku a chcel by som byť pre túto krajinu užitočný. Budem sa snažiť spraviť všetko preto, aby to dopadlo čo najlepšie. Máme šancu. Vidím to, sledujem hráčov. Aj teraz som sa díval na zápas Joventutu, aby som lepšie spoznal Vlada Brodzianskeho, čo hrá, ako hrá. Nie zo slov, nie zo skautingu. A nielen jeho. Sledoval som Mareka Doležaja, všímam si mladých hráčov v Česku i v Amerike. Viete, buď robím všetko, alebo nič. Pre mňa neexistuje nič medzi. Hoci áno, uznávam, konečný výsledok môže byť čosi medzi. No ja som maximalista. Niekedy to nevychádza, ale ak sa neustále snažíte dostať sa nahor, šanca skôr či neskôr príde. Nepovažujem sa za dokonalého, takí ľudia ani neexistujú, každý máme svoje chybičky. Treba sa ale snažiť byť maximalista, odovzdať všetko, čo viete a naučiť sa všetkému, čomu môžete, aby aj ste vy aj iní ľudia mali radosť z toho, čo robíte… hoci basketbal ani nepovažujem za robotu, ale skôr sa šťastie, že môžete pracovať, tvoriť, tešiť sa z výsledkov. Ak to takto cítia aj hráči, je to pre trénera obrovské šťastie. A o tom je nielen basketbal, ale sám život.“
Zdroj: slovakbasket.sk
Foto: Vladimír Dorňák