• 1.

    LEV Levice
    23-7 53
  • 2.

    PDA Prievidza
    19-11 49
  • 3.

    SVT Svit
    18-12 48
  • 4.

    KMR Komárno
    18-12 48
  • 5.

    HAN Handlová
    16-13 45
  • 6.

    SNV Rytieri
    16-15 47
  • 7.

    INT Inter
    11-19 41
  • 8.

    LUC Lučenec
    10-21 41
  • 9.

    NIT Nitra
    4-25 33

Roman Ivan toho ako hráč zažil veľa. Asi nikoho neprekvapilo, keď sa po skončení úspešnej hráčskej kariéry, počas ktorej obliekal aj dres národného tímu, vydal na trénerskú dráhu. Už dlhšie pracuje v mládežníckej pyramíde BK Inter, ktorá od „reštartu“ v roku 2012 patrí medzi priority klubového manažmentu. Bohaté skúsenosti tak odovzdáva mladým nádejam najúspešnejšieho slovenského klubu. V sezóne 2016/17 zároveň pôsobil ako asistent pri mužskom A-tíme, ktorý v Slovenskej basketbalovej lige vybojoval majstrovský titul.

- V čom tkvela náplň práce asistenta trénera. Ako ste si s hlavným koučom Oliverom Vidinom podelili úlohy? 

„Náplňou mojej práce bolo najmä pripravovať videá, robiť zostrihy a skautovať súperových hráčov. Povedal som Oliverovi môj názor a on si z toho vybral, čo sa mu hodí. Doplnil si svoj názor o môj názor.“

Chalanov si nezriedka burcoval z lavičky. Prežívaš zápasy ako kouč emotívnejšie než, keď si ešte hrával?

„Je to iné, keď tam sedíš, pozeráš sa na zápas, ale nemôžeš to priamo ovplyvniť. Áno, máš na niečo dosah a vzbudí to v tebe určité emócie. Ale zase, keď som ešte hrával, prežíval som to viacej.“

- Zároveň pôsobíš ako tréner v mládežníckej pyramíde BK Inter. Mohol by si predstaviť tímy, ktoré si viedol v uplynulej sezóne?

„Je to dvojkategória mladší a starší mini, teda ročníky narodenia 2005 a 2006.“

- V týchto kategóriách sa BK Inter môže pochváliť úspechmi...

„Áno, v starších mini sme skončili druhí, keďže sme prehral jeden zápas. S Nitrou o dva body. Mohli sme vyhrať a byť majstri, no aj tak to bol veľký úspech, lebo Nitra má kvalitný tím. V tých mladších sme skončili tretí, keď sme dva zápasy prehrali o dva body. Mohli sme ich vyhrať a byť majstri aj tam, ale skončilo to tak ako to skončilo. U detí to býva nevyspytateľné, keď je v závere vyrovnaný stav.“

- Je ľahšie motivovať mladých chalanov, aby na sebe makali, keď vidia hráčske vzory v úspešnom A-tíme a vlastne, keď môžu dennodenne v médiách sledovať aj hviezdy svetového basketbalu?

„Je to trošku ľahšie a chalani vidia tie hráčske vzory. Inter je prepojený a každý tréner si môže zavolať na tréning hráčov z A-tímu. Naši hráči to majú v kontrakte, že ak tréner mládeže potrebuje napríklad predviesť nejakú techniku, tak si môže zavolať na tréning koho treba. Napríklad technicky zdatného malého Američana, alebo Buliho, alebo kohokoľvek iného. Nie je to problém. Skôr nás manažér Mišo Ondruš tlačí do toho, aby sme ich volali na tréningy. V tomto je to dobre prepojené. A deti vidia, že ako tréner som aj s nimi aj s mužmi. Chodia na všetky zápasy. Je to pre nich asi iné, keď ma vidia na lavičke aj tam. Berú vážne, keď im poviem: začni makať a raz tam môžeš byť aj ty! Určite je to motivujúce.“

- Je ťažké zaujať deti, aby sa venovali basketbalu, keď na nich v dnešnej postmodernej dobe číha nepreberné množstvo lákadiel? A je ťažšie udržať na tréningoch ich pozornosť?

„Vždy nejakí hráči prídu a nejakí odídu. Ale v družstve, ktoré som viedol ja, sa hráči moc netočili. Možno dvaja či traja odišli a dvaja alebo traja prišli, ale gro stále bolo rovnaké a pracovalo. S niektorými som veľmi spokojný, niektorí by mohli zapracovať aj viac. A k tej pozornosti? Ja osobne s tým nemám problém.“

- V A-tíme Interu už dva roky hráva 18-ročný Alex Ondruš, teraz sa bude s tímom pripravovať aj Tomáš Praženka. Vidíš ako kouč minižiakov talenty, ktoré by to mohli dotiahnuť do seniorského A-tímu, alebo ešte ďalej?

„Určite vidím v niektorých hráčoch potenciál. Nechcem ich menovať, lebo sú to mladí chlapci a keď si to prečítajú, nech im niečo nestúpne do hlavy. Ale potenciál tam je! A veľkú perspektívu vidím aj v ročníkoch 2003 a 2004, ktoré trénuje Karol Wimmer.“

- Viem, že ako tréneri robíte pre svojich zverencov maximum. Snažíte sa z nich vychovať nielen dobrých hráčov ale aj správnych ľudí. Čo však pre nich môžu spraviť rodičia, aby ich talent nevyšumel kamsi do stratena?

„Rodičia by ich hlavne mali podporovať a urobiť všetko preto, aby deti mohli prísť na tréning. Nie je jednoduché zvládnuť to. Rodičia sú v práci, tréningy bývajú aj o tretej popoludní, keďže hala je obsadená. Ale sú rodičia, ktorí robia všetko preto, aby to zvládli. Ako príklad budem menovať manželov Minarovjechovcov – klobúk dole, ako sa starajú o svojich chalanov, či manžel, manželka, alebo babka. Sú na každom tréningu, vozia synov do haly, z haly, vždy im všetko zabezpečia. Ale toto musia rodičia robiť, lebo inak sa v dnešnej dobe nedá. Deti nezriedka bývajú ďaleko, chodia do školy, majú rôzne povinnosti – bez podpory rodičov sa to skrátka nedá. Ak to rodičia nezvládajú, buď nemôžu z pracovných či osobných príčin, alebo sa im nechce, ťažko z chlapca vychovať vrcholového športovca.“

- Aj vám občas volajú rodičia, aby ste ich dieťa viac staval, alebo aby ste mu na tréningu dožičil nejaké úľavy?

„Úľavy áno. Občas zavolajú, že syn je unavený. Neberiem to príliš do úvahy. Dobre, vypočujem si to. Ak sám vidím, že hráč reálne má zdravotný problém, vtedy mu dám úľavy. Preskákal som si tým a viem, že ak niekomu dávate úľavy, začne sa rozpadať tím. Deti to niekedy zneužijú, keď vidia, že to ide.“

- Nie z každého chlapca vyrastie profesionálny basketbalista, ale svet sa dnes zmenšuje a basketbal im otvára dvere do sveta. Vnímajú už 11 či 12-ročné deti, že vďaka basketu môžu vidieť svet, dostanú dobrý základ a napríklad môžu ísť študovať do zahraničia?

„Nevidím do ich hláv, ako to dokážu pochopiť. Dostávajú veľa informácií, počúvajú: uč sa, bude z teba právnik a podobne. Ale je dobrý príklad Martin a Rado Rančíkovci. Hrali basket, popri tom vyštudovali školy v Amerike, dostali tam štipendiá, potom hrali profesionálne v Európe, zarobili si nejaké peniaze a teraz, keď prichádza život po basketbale, tak zúročia, čo dostali do života. Je to tam. Deti vidia, že tá cesta tam je a popri basketbale sa dá vyštudovať. Veľmi veľa basketbalistov má vysokoškolské vzdelanie a už deti to vnímajú.“

Autor: Adam Solga, zdroj: bkinter.sk

Foto: Vladimír Dorňák