Vytlačiť
Kategória: Rozhovory

Narodil sa síce v Kežmarku, no ako sám hovorí, je Spišiakom ako repa. Po novom roku sa stal novým trénerom basketbalistov Spišskej Novej Vsi a v pomerne krátkom čase vrátil do spišských basketbalových sŕdc hrdosť a radosť z najpopulárnejšej loptovej hry na Spiši. Dámy a páni -  Erich Korfanta.

- Na úvod sa skús čitateľom basketbalovo predstaviť

„Od deviatich rokov, kedy som v Spišskej Novej Vsi začal hrávať basketbal, sa tento stal mojou celoživotnou láskou. Prešiel som ako stredný rozohrávač všetkými vekovými kategóriami. Najväčším hráčskym úspechom bolo druhé miesto v 1. lige, kde nám len o chlp ušiel postup do extraligy. Vtedy sme partia okolo dnes už nebohého Jana Tejbusa, Miciho Faitha, Peťa Milčáka, Jara Mrovčáka, či mladíkov Igora Peštu, Dávida Demečka, ale i stále aktívneho Vlada Hovaňáka tesne nezvládli zápas o postup, čo mňa ako človeka, ktorý nenávidí prehry, dosť zobralo a sčasti aj preto som s aktívnou činnosťou skončil. Plynule som ako absolvent fakulty FTVŠ prešiel na ZŠ Hutnícka, kde boli basketbalové triedy a stal som sa učiteľom i trénerom zároveň. Hráčsku kariéru som ukončil v roku 2001 a v roku 2002 som sa stal trénerom A–tímu. Po dvoch rokoch sa nám podaril postup do extraligy a hneď v tej premiérovej som sa stal asistentom Milana Černického. V nasledujúcich sezónach som sa zameral na mládež, s ktorou sme dosiahli veľké úspechy, preplnené vitríny sú asi tou najlepšou vizitkou našej práce.“

- Po mnohých rokoch si teda opäť, už ako hlavný tréner, zasadol na spišskonovoveskú lavičku. Ako k tomu došlo a v akom stave si našiel tím?

„Koncom novembra minulého roku sme sa začali o tom baviť hlavne so štatutárom klubu a členom Výkonného výboru Ľubom Slaninkom. Ľubo pozná dokonale moju prácu, prežili sme spolu toho veľa dobrého i zlého, verím však, že pozitíva prevažujú. Vzájomná dôvera, ako i komunikácia vnútri klubu, vyústila až do rozhodnutia stať sa hlavným koučom spišskononoveského A-mužstva. Čo sa týka tímu, neprišiel som do neznáma. Pravidelne som navštevoval zápasy, všetci odchovanci  prešli 'mojimi rukami', takže som ich poznal dokonale, a preto môžem povedať, že dovtedy nehrali to, na čo mali. Ako keby šli len 70-80 percent toho, čoho sú schopní. Nechcem rozoberať, prečo tomu tak bolo, a čia to bola chyba, to nikomu nepomôže. Chalanov bolo treba nakopnúť a hlavne im dostať do hláv, že prehra nie je normálna vec. V každom športe je túžba vyhrať, byť lepším, tým hlavným hnacím motorom a toto mentálne nastavenie sme potrebovali u chalanov 'namontovať do hláv' ako keby nanovo. Ako som už spomínal, ja nenávidím prehry, po každej som zrelý 'na prášky' a je to jedno, či pri žiakoch, junioroch, alebo teraz mužoch. Je to moja povaha a verím, že túto filozofiu sa nám podarilo dostať do tímu. OK, dá sa i prehrať, veď prehry nás posúvajú k novým výhram, ale i prehra musí mať 'dôstojnú úroveň'.“

- Po tvojom príchode hra Spišiakov nabrala diametrálne iný rozmer, prišli veľké výhry, dramaticky sa zmenil obraz hry. K dispozícii máš identický káder, kde teda okrem mentálneho prestavenia prišla zmena?

„Každý tréner má svoje metódy a štýl. Ja sa držím zásady, že basketbal je vo svojom princípe veľmi jednoduchá hra, čo ho robí vo svojej podstate tak atraktívnym pre divákov. Samozrejme, je za tým strašne veľa driny, no princíp - dostať loptu do súperovho koša - ostáva nezmenený. Základom je účelnosť a s tým súvisiaca rýchlosť. Táto kombinácia prináša oveľa viac streleckých možností, po ktorých padajú koše. Hráči nie sú zaťažení zložitými schémami, majú viac otvorených striel. Zdalo sa mi, že sme hrali príliš komplikovane, a to som chcel zmeniť. Dať hráčom slobodu na ihrisku, akúsi  'disciplinovanú voľnosť', to podľa mňa prináša úspechy. Som rád, že chalani to pochopili a prijali. Ďalším podstatným faktorom je to, že môžeme hrať len to, na čo máme hráčov. Ak máme v tíme mladosť a dravosť, čo máme, musíme ju využiť. Nemôžeme nechať v garáži zaparkované Ferrarri len preto, že najvyššou rýchlosťou v obci je päťdesiatka. Musíme tréningový proces prispôsobiť tomu, čo máme k dispozícii. Kapacita, mentálna i fyzická, totiž niekedy nepustí.“

- Poďme si to rozmeniť na drobné. V tíme máš troch legionárov ako si zatiaľ spokojný s ich výkonmi?

„Phil Henry nie je typickým podkošovým hráčom, nie je také klasické 'päťkové' kladivo. Má však v sebe basketbalový intelekt, dokáže strašne veľa prijať, je veľmi snaživý a hlavne pohodový a bezproblémový. Stále si nevie zvyknúť na slovenský štýl rozhodovania, s tým má veľké problémy, čo čiastočne limituje jeho hru, pretože má často rýchlo veľa faulov. Vyžadujem od neho i tvrdší prístup v obrane. Pomohol nám však výrazne vo veľa zápasoch. Matt Marshall je typickým príkladom hráča, ktorému sa dlho nevedelo nájsť miesto v tíme. On je nenápadným chlapíkom, na ihrisku často neviditeľným, no zrazu zistíte, že má 12 bodov, desať doskokov a tri zisky. Je to bojovník na pohľadanie, typický 'dríč', ktorý chodí do ťažkých doskokov, po ktorých dáva ľahké, no dôležité body. Najviac asi zmena systému pomohla Aleksovi Šolevičovi. Ja som ho pozorne sledoval počas celej sezóny a v októbri, či novembri  jednoducho stagnoval. On je však taký 'nevypustený rýchlostný kôň'. Jeho ťažko zaviažete nejakými komplikovanými clonami. Potrebuje jednoducho dostať  loptu bleskovo pod kôš, kde dokáže vymýšľať zaujímavé veci. On je ten, ktorý miluje v hre predovšetkým rýchlosť. Jasné, že ako Balkánca ho treba kočírovať, ale to už je moja práca, aby som ho zvládol.“

- Náš tím sa už roky pýši vlastnými odchovancami, akú úlohu teda zohrávajú Spišiaci v družstve?

„Nezastupiteľnú a určite nie sú na žiadnej druhej, či tretej koľaji. Opäť sa chytil Lukáš Krajňák, je to chalan, ktorého dôverne poznám odmalička, viem, čo v ňom je. Má svoje limity, no v obrane 'odmaká' poctivo všetko, čo má a je veľmi tímovým hráčom. Máme tu Maťa Majerčáka, veľký talent nášho basketbalu, no v súvislosti s ním treba zdôrazniť, že má ešte len 17 rokov a je nezmyslom, aby bral na seba, a aby sme vôbec od neho vyžadovali líderské úlohy. Všetko musí mať svoju postupnosť, aj prílišná medializácia môže byť niekedy na škodu. Maťo má však veľkú výhodu vo svojej mentálnej výbave, on to všetko chápe a pracuje na sebe. V tíme máme aj Adama Antoniho, ktorému ak vyjde zápas, tak je naň radosť pozerať. Musí však stabilizovať svoju výkonnosť, a ak to dokáže, som presvedčený, že si ho všimnú aj na reprezentačnej úrovni. Vlado Hovaňák a Dano Lenárt sú hráči, ktorí hrajú na poloprofesionálnej báze, no aj od nich čakám a vyžadujem obetu pre tím. Potrebujeme ich skúsenosť, prehľad, pomocnú ruku a po rozhovoroch verím, že to všetko prenesú na ihrisko, kde sú stále určite platnými hráčmi. V tíme sú aj hráči, ktorí dostávajú menej priestoru, no všetci tvoria akéhosi ducha, ktorý musí 'dýchať' jedným, a to spoločným tempom. Do mužstva však chceme postupne zapracovať aj našich juniorov, vďaka pôsobeniu pri mládeži ich mám dokonale zmapovaných, a ak dostanem šancu aj v budúcej sezóne, určite v príprave dostanú dostatočný priestor.“

- Odbočme od „Novej Vsi“, aká extraliga sa hrá na Slovensku?

„Úroveň vôbec nie je zlá. Samozrejme, že jej kvalitu dvíhajú legionári, s čím mám ja osobne trochu problém. Tá diskusia sa neustále točí v začarovanom kruhu a úprimne budem tlieskať tomu, kto tento kruh rozmotá. Môj osobný názor je ten, že treba znížiť počet cudzincov, zaviesť iný legionársky strop. Ak by sme do ligy každý rok priniesli 10 juniorov, o päť rokov by sa ich vyrotovalo 50, z ktorých by pätnásť malo určite úroveň, ktorou by pozdvihli slovenský basketbal, ktorý je tam, kde je a povedzme si priamo, je niekde v európskom suteréne. Tu však rozhodujú majitelia klubov, ktorí do toho tlačia svoje peniaze, chcú priniesť ľuďom divadlo a najrýchlejšie to dosiahnu práve cez legionárov. Ja to čiastočne chápem, no podľa mňa musí prísť radikálny rez, i keď si myslím, že to tak skoro nebude. Hovorím, je to zamotaný kruh, ktorý má až príliš 'veľa uzlov'. V tejto súvislosti si vážim prácu, ktorú odvádzame tu na Spiši. Nechcem aby to vyznelo ako prihrievanie si nejakej patriotskej polievočky, no ozaj sa snažíme aj o výchovu a podporu talentov. Momentálne aj v rámci našej filozofie, sú traja legionári v tíme stropom, priznajme si, aj z finančného hľadiska. Otázkou je, či s vyššími cieľmi to bude stačiť, to je na širšiu diskusiu. Určite však priestor naši chlapci dostanú, to je našou prioritou, aby rástli, rozvíjali sa, aby sme fanúšikovi servírovali basketbal, z ktorého bude mať dobrý pocit a bude hrdý na to, že je Spišiak.“

- Na záver trošku osobná otázka. Kde dobíjaš energiu, ktorú na zápasoch komplet vkladáš do tímu?

„Ozaj tomu dávam veľa a chcem, aby chlapci videli, že ten zápas sa snažím odbojovať spolu s nimi. Relaxujem klasicky, doma pri telke, kde si rád pozriem všetko možné športové, basketbalovú Euroligu, či lyžovanie. Mám rád prechádzku so psami, či posedenie pri dobrom pivku s priateľmi. To všetko ma opäť dobije, aby som bol pripravený odovzdať pre našu 'Novú Ves' maximum.“

Autor: Oliver Búza, zdroj: basketball-snv.sk

Foto: Martin Šopinec