• 1.

    LEV Levice
    23-7 53
  • 2.

    PDA Prievidza
    19-11 49
  • 3.

    SVT Svit
    18-12 48
  • 4.

    KMR Komárno
    18-12 48
  • 5.

    HAN Handlová
    16-13 45
  • 6.

    SNV Rytieri
    16-15 47
  • 7.

    INT Inter
    11-19 41
  • 8.

    LUC Lučenec
    10-21 41
  • 9.

    NIT Nitra
    4-25 33

Richard Grznár je jedným z najväčších talentov slovenského basketbalu. Patril k najväčším oporám reprezentačných družstiev, či už mládežníckych alebo seniorských. Už to pomaly bude rok, čo Rišo naposledy hral basketbal, kvôli zápalu v achilovke. Pred pár týždňami sa však k basketbalu vrátil, ako asistent trénera ŠKP Banská Bystrica.

V Banskej Bystrici robíš svojmu otcovi, Miroslavovi Grznárovi, asistenta. Ako sa cítiš v tejto pozícii a čo je tvojou úlohou v tíme?

„Pôvodne som chcel s Bystricou začať pomaly trénovať, ale v nohe sa mi opäť vyskytol nejaký zápal, čiže teraz mám voľno. Všetko by malo byť v poriadku, ale túto sezónu už pravdepodobne nebudem hrať. Bývam na tréningoch, robím čo môžem, snažím sa pomáhať otcovi. Najmä pri skautingu zápasov, pozeraní videí a následnej príprave pred zápasom. Vždy si rozoberieme súpera, pozrieme si, aké akcie hrajú a čo proti nim chceme hrať. Niekedy mávam na starosti ranné tréningy. Je to pre mňa celkom príjemné prekvapenie, lebo síce som mladší takmer od každého v tíme, ale chalani ma rešpektujú. Ako náhle začne tréning, legionári, ale aj slovenskí hráči, ktorí sú mojimi kamarátmi, ma na ňom rešpektujú, nepovedia ani jedno slovo. Myslím si teda, že ten trénerský rešpekt tam je. Rešpektujú ma ako hráča, ktorý s nimi hrával, a aj teraz chápu tú pozíciu asistenta. Samozrejme mám na starosti aj komunikáciu s americkými hráčmi.“

Už je to rok, čo si nehral. Aké to je pre teba, nebyť na tom ihrisku, nemôcť zasiahnuť do hry?

„Je to ťažké. Celý rok je pre mňa katastrofálny. Ja som rád, že som aspoň trošku pri basketbale, lebo jeden polrok som vlastne preležal, či už v nemocniciach alebo doma s infekciou. Bolo to zlé, viac menej som bol vkuse doma. Som rád, že som teraz pri tíme, na tých tréningoch alebo výjazdoch na zápasy. Ale na druhej strane sa mi ťažko pozerá z lavičky. Rozhodne však nikomu nezávidím tú pozíciu trénera. Keď som bol hráč na lavičke, vedel som ísť do tej hry, a keď som to cítil, mohol som to zobrať na seba. Tréner síce môže niečo poradiť, ale už je to na hráčoch, ako to zrealizujú, a to je ten veľký rozdiel. Mne sa na to ťažko pozerá, na jednej strane som rád, že som s tímom, ale zase je to pre mňa náročné, pozerať sa, ako celý tím a moji kamaráti hrajú a ja ešte nie som schopný.“

Vieš si predstaviť, že by si v budúcnosti, po ukončení hráčskej kariéry, pôsobil ako tréner?

„Neviem, či by mi to stálo za tie nervy. Skôr by som robil niečo ako manažér, skaut alebo skôr tréner malých detí, kde to nie je o víťazstvách, ale o nejakých tých individuálnych činnostiach. Učiť ich driblovať, strieľať, ale priamo koučovať zápasy, stresovať sa, dookola niečo vykladať hráčom a snažiť sa im niečo vysvetliť, no neviem, či by som mal na to nervy. Ale uvidíme čo bude.“

Naspäť na palubovke ťa teda najskôr uvidíme až v budúcej sezóne?

„Túto sezónu už viac menej nie. Pomaličky už začínam plávať, behať, bicyklovať, ale už to asi nebudem siliť. Po tak dlhej pauze je väčšinou nebezpečné hneď do toho vhupnúť, keď telo nie je pripravené. V prvom rade sa musím dať fyzicky na sto percent dokopy, potom sa dať basketbalovo do formy a potom až nastúpiť na zápasy.“