• 1.

    LEV Levice
    23-7 53
  • 2.

    PDA Prievidza
    19-11 49
  • 3.

    SVT Svit
    18-12 48
  • 4.

    KMR Komárno
    18-12 48
  • 5.

    HAN Handlová
    16-13 45
  • 6.

    SNV Rytieri
    16-15 47
  • 7.

    INT Inter
    11-19 41
  • 8.

    LUC Lučenec
    10-21 41
  • 9.

    NIT Nitra
    4-25 33

Oliver Vidin toho počas basketbalovej kariéry, ktorú dosiaľ rozdelil medzi rodné Srbsko, Slovensko a Fínsko, preskákal dosť. Ponuku viesť BK Inter Bratislava prijal už viackrát. Naposledy v roku 2016. A predtým tesne po „reštarte“ v roku 2012.

Nielen pre trénerské schopnosti ale aj pre niektoré osobnostné črty sa stal obľúbencom bratislavských fanúšikov. Medzi tie črty patrí aj otvorenosť a zmysel pre humor. A keď už je reč o otvorenosti, pred časom prikývol na nápad, aby sme dali fanúšikom šancu spýtať sa ho prostredníctvom stránky bkinter.sk a oficiálneho facebookového profilu na čokoľvek, čo ich zaujíma. Otázky nám prichádzali rôznymi cestičkami. Tu sú odpovede Olivera Vidina.

- Čo plánuješ zmeniť, okrem kádra, aby Inter vyhral ligu?

„Najprv uvidíme káder, s ktorým môžeme počítať pre budúcu sezónu a podľa toho sa bude meniť, čo treba. Myslím si, že minulá sezóna nebola zlá, keď sa hodnotí celá. Mali sme veľmi málo prehier. Takmer len polovicu oproti sezóne 2016/17, keď sme sa stali majstrami. Lenže prišli zranenia v tom najnesprávnejšom čase. Stratiť troch hráčov počas semifinálovej série? To je priveľa. Teraz sa vymení zopár hráčov na určitých pozíciách a podľa toho, ako to bude nakoniec vyzerať, si postavíme ciele v útoku i obrane. Teda, čo a ako chceme hrať v obrane a čo a ako hrať do útoku.“

- Plánujete v nasledujúcej sezóne viac zapojiť do hry mladých hráčov, aby reálne hrali zápasy, hoci len 5 či 6 minút a nie iba sedeli na lavičke?

„Snažím sa čo najviac dávať príležitosť mladým hráčom. Inter je klub, ktorý útočí vždy na najvyššie priečky. Mladý hráč, aby dostal minúty v takom mančafte, musí byť fakt výborný a nahrádzať svoju neskúsenosť bojovnosťou a obrovským talentom. Zatiaľ som si ale nevšimol, že by sme na Slovensku mali aktuálne nejaký obrovský talent. A u mladých, ktorí aj nejaký talent majú, mi často chýba väčšia bojovnosť. V tom zmysle, že by neustále išli na sto percent a chceli sa za každú cenu pobiť o flek v tíme. Potom máte napríklad Spišskú Novú ves, ktorá púšťa hrať viacero mladých hráčov, lenže tým nič nezíska. Lebo tí mladí hrajú o poslednú či predposlednú priečku a nič sa zásadne nezlepšuje. A to je vidno. Napríklad Matej Majerčák, ktorý je super chalan, na ihrisku už nehrá so zahraničnou konkurenciou rovinu. Jeho som použil ako príklad, hádam sa nikto neurazí, ale môžeme sa pozrieť na celú skupinu tamojších mladých basketbalistov. Niektorí dostávajú v SBL dobrú minutáž, ale aj preto, že nehrajú o popredné priečky, nerobia dostatočný progres. A potom sa môžeme pozrieť na reprezentáciu U20, ktorá hrá o záchranu v B-divízii. Proti Srbsku prehrala 60 či 70-bodovým rozdielom. Opäť, nemám nič proti Spišskej ani žiadnemu inému klubu, ale snažím sa vysvetliť, že je to dosť komplexná záležitosť zapojiť mladého hráča do mančaftu, ktorý hrá o titul. Niekto mi teraz vravel, že slovenská U20 dosahuje také výsledky preto, lebo jej nehrá skoro celá základná päťka. V poriadku, ale to nemôže byť výhovorka, veď ani Srbsku nehrajú traja najlepší a ten mančaft aj tak šliape. Čo tým chcem povedať: mladí talentovaní slovenskí basketbalisti na Slovensku nehrajú. Idú okamžite do zahraničia. Keby taký Mário Ihring hral v Interi, určite by dostával minimálne 20 minút na zápas. Ale takých ako on v SBL nenájdete. Skoro všetci mladí basketbalisti, čo majú výraznejší talent, idú hneď preč zo Slovenska. Lenže tým pádom tlačiť tých, čo na to nemajú, je zbytočné a stráca to význam. Problém je inde: ako udržať mladých, aby zostávali v SBL aspoň do 22 či 23 rokov? To je tá správna otázka.“

- Sústredíte sa výlučne na A-tím, alebo pomáhate aj pri mládežníckych mužstvách?

„Mojou povinnosťou je len práca s áčkom, ale na vlastnú žiadosť ráno, keď sa dá aspoň dvakrát do týždňa, robím individuálne tréningy s hráčmi, ktorí by sa v budúcnosti mohli prepracovať do A-tímu.“

- Ako si spokojný s fanúšikmi? Zvlášť s tými, ktorí cestujú aj na zápasy vonku, aby povzbudili Inter...

„Čo sa týka našich fanúšikov, je mi ľúto, že na niektoré zápasy nechodia vo väčšom počte. Ale som veľmi hrdý na tých, čo chodia pravidelne povzbudzovať doma aj vonku. Je to partia výborných chalanov, ktorí milujú basketbal a hlavne Inter.“

- Hoci si rodák zo Skopje, veľkú časť života si prežil v Belehrade. Takže Partizan alebo Crvena zvezda?

„Áno, som rodák zo Skopje, ale celý život – prakticky už od škôlky – som žil v Belehrade. V čase, keď sa u mňa riešilo, či Zvezda alebo Partizan, Zvezda bola vo futbale majster Juhoslávie a potom aj Európy, keďže v roku 1991 vyhrala Pohár európskych majstrov, vlastne dnešnú Ligu majstrov. V škole skoro celá naša trieda fandila Zvezde, tak asi aj preto som fanúšik Zvezdy. Ale len keď hrá proti Partizanu. Totiž, keď hrávajú v Európe, fandím jedným aj druhým. Úprimne, odkedy som profesionál, moc ani nefandím, ale vždy ma poteší, keď počujem, že zvíťazili jedni či druhí, hlavne v Európe.“

- Sleduješ detailnejšie aj nejaký iný šport? Ak áno, komu fandíš? A ktorému z basketbalových klubov fandíš?

„Samozrejme, že sledujem. Okrem basketbalu aj futbal, volejbal, hádzanú si pozriem tiež. Najviac po basketbale ale milujem tenis. Neviem ho hrať, no rád ho pozerám. Najviac fandím Novakovi Djokovičovi a som veľmi rád, že tak úspešne funguje s trénerom Mariánom Vajdom. V basketbale fandím Realu Madrid. Vo všeobecnosti fandím dobrému športu.“

- Juhoslovanská škola vyprodukovala obrovské množstvo trénerských osobností. Tvoj trénerský vzor?

„Nemám nejaký trénerský vzor. Skôr rešpektujem úspechy jednotlivých trénerov. Myslím si, že každý kouč má dobré a zlé veci. Nikto nie je dokonalý a každý je svojim spôsobom špeciálny, unikátny. Trénersky určite najviac rešpektujem Željka Obradoviča a Svetislava Pešiča, ale aj Pablo Laso, Andrea Trinchieri či Šarunas Jasikevičius si svojim spôsobom hry a úspechmi zaslúžia rešpekt. Takto to funguje aj u mňa: rešpektujem, keď vidím mančaft, ktorý hrá dobrú obranu a tým pádom viem, že je trénerova práca zrejme na vysokej úrovni.“

- Inšpiruješ sa pri vymýšľaní signálov aj inými trénermi. Alebo si ich vymýšľaš výlučne sám?

„Nielen ja. Každý tréner pozerá a berie niečo z toho, čo sa mu najviac páči alebo verí, že môže byť prospešné pre jeho tím. Či už v tréningu alebo hre. Takže určite pozerám a beriem si to, čo si myslím, že je dobré. Často je to tak, že ani nemusím niečo prebrať, ale to, čo som videl, mi vnukne nápad, inšpiruje ma to meniť veci, alebo sa dívať na niektoré aspekty iným pohľadom.“

- Máš nejaký predzápasový rituál? A pozápasový? Si poverčivý?

„Nie som poverčivý. Keď som bol mladší, mal som nejaké rituály, ale teraz už nie. Viac sa prikláňam k názoru, že človek skôr potrebuje pokoj pred zápasom a stopercentnú koncentráciu, než sa zabávať nejakými rituálmi. Síce je pravda, že niektorí ľudia práve takto prídu k svojmu pokoju a koncentrácii, ale ja nie som jeden z nich.“

- Dostal si od chalanov v Interi nejakú prezývku?

„Prezývku? Neviem, možno Stenmark. Ale to je otázka skôr pre Mira Páleníka.“ (smiech)

- Keby si mohol, nehľadiac na okolnosti, financie, atď. dotiahnuť do svojho tímu jedného hráča, ktoréhokoľvek, kto by to bol?

„Nemám nejakého konkrétneho, ktorého by som chcel vidieť v mojom tíme. Keby som sa zamyslel, určite by sa ich našlo viacero. Nikdy nestaviam hru na jednom alebo dvoch hráčoch, ale na celom mančafte. Keby som teda musel niekoho vybrať, bol by to hráč, ktorý urobí rozdiel. Pre mňa to kedysi boli hráči ako Dražen Petrovič, Dimitris Diamantidis, Toni Kukoč, alebo Theo Papalukas, Šarunas Jasikevičius, či Vassilis Spanulis. Skrátka, musel by to byť rozdielový hráč. A schválne teraz nemenujem basketbalistov z NBA, lebo tam je to iný šport a iný spôsob hry než u nás, v Európe.“

- Už ako mládežnícky kouč si pracoval s mnohými kvalitnými basketbalistami, vrátane niekoľkých srbských hviezd. Na koho z chalanov, ktorých si viedol, alebo s ktorými si spolupracoval, si najviac hrdý a prečo?

„Áno, je pravda, že veľa hráčov si prešlo tréningovým procesom so mnou. Hlavne v mládežníckych reprezentáciách. Kedysi tým hráčom, ktorý dosiahol najviac a presadil sa aj v NBA, bol Nenad Krstič. A v dnešnej dobe sú to basketbalisti, ktorí hrávajú v Eurolige a reprezentácii: Milan Mačvan, Dragan Milosavljevič, Branko Lazič. Je ich naozaj veľa.“

- Je pravda, že tvoj syn je detský herec? Hráva aj on basket?

„Je to tak. Môj syn Marko, ešte keď mal šesť rokov, sám požiadal, aby sme ho prihlásili na herectvo, a tak to začalo. Basketbal ho nezaujíma, len občas si pozrie zápasy. Aj to si myslím, že kvôli mne. Zo športu má rád atletiku. Najväčší záujem má ale o školu a knihy. To znamená, že nie je po otcovi.“ (smiech)

- Blondínky alebo brunetky? Alebo ryšavky?

„Najprv musí byť šarmantná. A k tomu pekná. Aspoň pre mňa. To, či je blond alebo ryšavá, je úplne jedno. Skrátka, žena musí mať niečo v sebe, aby ma zaujala.“

Autor: Adam Solga, zdroj: bkinter.sk

Foto: Vladimír Dorňák