Osemnásobný Basketbalista roka, šesťnásobný majster Česka, štvornásobný víťaz Českého pohára, majster Slovenska a držiteľ Slovenského pohára. S takou vizitkou sa na Pasienkoch rozlúčil so svojou hráčskou kariérou 39-ročný Radoslav Rančík.
- Počas leta sa nevedelo, či bude vaša basketbalová kariéra pokračovať alebo sa skončí. Prečo ste sa napokon rozhodli pre druhú voľbu?
„Ja si myslím, po šestnástich rokoch profesionálnej kariéry a množstve času, ktoré som strávil na palubovkách, už bol čas povedať si koniec. Síce to rozhodnutie neprišlo odo mňa, ale prišlo skôr od Interu. Napriek tomu som vďačný za toto rozhodnutie, pretože dnes sa každé ráno zobúdzam s úsmevom na tvári a som šťastný, že to, čo som odrobil, ten čas, tak bol nejakým spôsobom úspešný.“
- Záujem o vaše služby aj naďalej bol, hovorilo sa o Leviciach a Svite. Čo napokon zohralo úlohu, že ani jednu z ponúk ste neprijali?
„Šestnásť rokov som bol na cestách a šestnásť rokov musela moja rodina obetovať nejaký čas tomu, aby som ja mohol žiť svoj sen a už som si povedal, že už stačilo a nebudem cestovať na to, aby som mohol ja vrátiť svojím spôsobom ten čas mojej rodine, ktorý oni obetovali mne.“
- Pochodili ste basketbalovú Európu, čo by ste vyzdvihli vo svojej kariére, respektíve čo ľutujete s odstupom času?
„Ja neľutujem nič. Podľa môjho názoru, moja kariéra sa uberala smerom dopredu, to je vždy dôležité. Nikdy som nemal pocit, že by som v kariére nejakým spôsobom stagnoval. Vždy som sa snažil robiť všetko na sto percent a hlavne kvôli tomu som sa dostal dopredu, dostal som sa do takých klubov, akých som sa dostal. To, že som si nezahral vyššie, možno v nejakej Eurolige, alebo podobne, tak hold to je šport, to je život, to patrí k tomu. Ja si pamätám každú jednu sezónu, vyhrané tituly, či už v Nymburku, alebo tu v Interi na Slovensku. Ocenenia najlepších hráčov, zápasy Fenerbahce - Galatasaray úžasná turecká kulisa, zápas proti Besiktasu, kde som nastúpil v základnej päťke proti Allenovi Iversonovi. Takže tých zážitkov, to spomínam len naozaj malý zlomok.“
- Pôsobili ste pod mnohými známymi trénermi, koho z nich si najviac vážite? Máte nejakého obľúbenca?
„Nemám obľúbeného trénera. Každý jeden z trénerov, sa snažil dať do toho maximum, každý jeden z trénerov, ktorý ma trénoval, si myslím, že ma nejakým spôsobom posunul dopredu, či už to bolo úplne v začiatkoch v mládežníckych kategóriách, alebo už teraz na konci mojej kariéry. Viem, že každý tréner sa mi snažil dať sto percent a ja som sa vždy snažil zobrať z toho úplné maximum.“
- Na sklonku kariéry ste sa v Nymburku a na Interi stretli v jednom tíme so svojim bratom Martinom. Čo pre vás znamenali spoločné zážitky?
„Fantastické, hrať s mojím bratom v jednom tíme bol taký kvázi splnený sen, pretože celý život sme nejako brázdili palubovky Európy a teraz na koniec sme mali tú možnosť sa stretnúť spoločne na palubovke, tu v Interi a ja som organizácii Interu nesmierne za to šťastný a vďačný.“
- V závere ste sa vrátili na Slovensko, získali ste titul, Slovenský pohár, boli ste tvárou All Star zápasu a prišiel aj návrat do reprezentácie. Čakali ste niečo takéto?
„Dúfal som, že to takto dopadne. Predsa len, ukončiť kariéru vo svojej rodnej krajine v tíme, v meste, kde žijeme, je niečo fantastické a hlavne hrať pred bratislavskými fanúšikmi, mojou rodinou a mojimi priateľmi. Bez toho predsa len ten šport nemá naozaj taký veľký význam, ako užívať si tieto momenty s mojimi najbližšími.“
- Bol na palubovke nejaký súper, proti ktorému sa hralo ťažko?
„Nikdy som nemal súpera, o ktorom by som si myslel, že je proti nemu hrať ťažko. Stretol som sa s fantastickými hráčmi, ale vždy som mal pocit, že keď jednoducho dám do toho stodvadsať percent, ako som to ja vždy robieval, tak mám šancu na to, byť úspešný.“
- Vždy ste sa držali vo výbornej fyzickej kondícii, aj vo veku 38 rokov ste boli perfektne pripravený. V čom tkvie tajomstvo?
„Nesmierne veľa práce mimo sezónu. Ja som chvalabohu našiel takú spriaznenú dušu a fantastického človeka v mojom kondičnom trénerovi Marošovi Molnárovi. S ním sme odrobili obrovský kus práce, ale samozrejme to nie je len o ňom, je to aj o mne, že som naozaj vždy do toho dával maximum. O mojich spoluhráčoch, ktorí pre mňa pripravili fantastické akcie, tréneroch, funkcionároch, ktorí ma postavili do situácií alebo do nejakého momentu, kde som mohol byť lídrom a dobrým hráčom.“
- S Marošom Molnárom ste spätí dlhú dobu, ako vnímate fakt, že sa z neho stala aj televízna hviezda a ako vás motivoval?
„Toto je presne relácia, ktorá je šitá na mieru pre Maroša. Nie je fantastický len ako tréner, je fantastický ako človek. Dokáže byť empatický, dokáže pochopiť problémy človeka a vždy sa s nimi snaží nejakým spôsobom vyrovnať. Je veľmi pozitívny, to dodáva silu každému človeku, ktorý má nejakým spôsobom problém. Vždy, keď sme s bratom trénovali u neho, tak dokázal z nás vymačkať absolútne maximum. Aj keď už sme možno si mysleli my, že budeme niekde úplne na konci, tak nás dokázal motivovať spôsobom, kde sme zo seba vytlačili ešte ďalších tridsať percent. A ja si dovolím tvrdiť , že toto je dôvod prečo sme sa my ako hráči sa dokázali posunúť týmto smerom.“
- Počas leta ukončili viacerí hráči svoje profesionálne kariéry, teraz hrajú v nižších súťažiach, respektíve mestských ligách. Rozmýšľate sa vydať tiež takouto cestou?
„Mám veľa priateľov v Bratislave, ktorí hrajú mestské ligy a podobne. Koketoval som aj s touto myšlienkou, predsa len odísť úplne od basketbalu je trošku škoda, pretože ma ten šport stále baví a ešte som túto kapitolu úplne neuzavrel. Idem na ďalší víkend na turnaj do Brna s mojou partičkou priateľov a ja dúfam, že si to užijeme plnými dúškami.“
- V poslednom čase ste začali zbierať skúsenosti aj v mediálnej oblasti. Môže touto cestou smerovať vaša ďalšia kariéra? Začínate pracovať pre spoločnosť Ticketportal...
„Je to v začiatkoch, ale ja dúfam, že to bude mať dobrý ohlas a keď to bude mať dobrý ohlas, tak tým pádom budeme určite pokračovať. Ja nezatváram dvere pred ničím. Som otvorený každej možnosti, ktorú mám pred sebou a vítam každý challenge.“
- Často sa hovorilo o porovnaní vás s Martinom. Viete sa porovnať po basketbalovej stránke?
„Ťažko sa hovorí o takýchto situáciách, pretože je to môj brat, obidvaja sme makali rovnako, obidvaja sme do toho dávali absolútne maximum, niekedy aj nad rámec toho maxima. Podľa môjho názoru, bol môj brat asi lepší hráč, čo sa týka nejakej atletickej schopnosti. Dravosť sme mali rovnakú. Ja som bol v niektorých situáciách lepší ako on, ale ja si myslím, že Maťo bol asi lepší basketbalista ako ja.“
- Maťo sa vydal na trénerskú kariéru, aktuálne pôsobí v Chicago Bulls. Aké sú vaše možnosti okrem trénerstva, aby ste pri basketbale zostali?
„Iné možnosti veľmi ani neexistujú, okrem toho, aby som pracoval v nejakej manažérskej sfére. Myslím si, že basketbal, hlavne na Slovensku, potrebuje nejaký nový impulz. Predsa len je známe, že basketbal na Slovensku sa v minulých rokoch dostal do obrovských problémov a dlhov, teda okrem týchto štyroch rokov, počas ktorých je prezidentom pán Bagin. Jednoducho, toto sú veci, ktoré sa musia riešiť promptne a nie, keď už je tam sekera 900-tisíc euro. Potom sa z toho basketbal spamätáva. Tento šport je u nás na Slovensku, myslím si, veľmi populárny a treba ho spopularizovať ešte viac, aby o basketbale vedelo viacej ľudí, pretože je to krásny šport a zaujíma to slovenského diváka.“
- Ako vidíte budúcnosť slovenskej reprezentácie?
„Slovenskí hráči ako takí, si musia vstúpiť do svedomia. Musia rozmýšľať nad tým, čo robia mimo sezónu. Musia rozmýšľať nad tým, akým spôsobom môžu oni pomôcť slovenskému basketbalu. To, že niekto má garantovaných dvadsať minút, neznamená, že na medzinárodnej úrovni bude úspešný. Musí urobiť niečo pre seba a pre tím nad rámec svojich schopností a možností, pretože jediný spôsob, ako sa pohnúť dopredu, je pozitívnym myslením a tvrdou prácou.“
- Dopočuli sme sa o vašej záľube v golfe. Ako vnímate túto aktivitu?
„Pre mňa je golf absolútnym relaxom. Pre mňa je golf niečo, miesto, kde môžem absolútne vypnúť hlavu a nerozmýšľať o tom, čo sa deje. Je to hlavne o priateľoch. Ja chodím na golf s priateľmi, s ktorými si to užívam a s ktorými je to naozaj zábava, takže sa z toho veľmi teším. V momentálnej dobe mám hendikep 14,6, čo si myslím, že nie je až také zlé, no naposledy, keď som bol hrať s mojimi priateľmi, tak som zahral 5 nad par ihriska v Báči pri Šamoríne, takže by som upravil hendikep na nejakých 11,6, čo si myslím, že už je celkom slušné.“
Foto: Vladimír Dorňák