Jeho cesta pod deravými košmi je hodná knižného spracovania. V rodnej Handlovej si pričuchol k veľkému basketbalu a na krk si zavesil prvú medailu. V Leviciach hral českú najvyššiu súťaž, následne si vyskúšal v Česku aj zahraničný angažmán. Na Pasienkoch zažil krásne časy, ale aj jeden osudový moment, ktorý zmenil jeho kariéru. Tomáša Mrviša to však nezlomilo, na basketbal totiž nezanevrel. Nedávno si zahral v All Star zápase, o slovo sa hlási aj v reprezentácii a pri návrate do Handlovej hrá so svojimi dlhoročnými kamarátmi.
„Mrvo“ nedávno oslávil 29 rokov, v našej najvyššej súťaži sa prvýkrát predstavil počas sezóny 2008/2009. Hneď v druhom roku prišiel prvý cenný kov, s „baníkmi“ získal bronz v legendárnej sérii so Spišskou Novou Vsou. Od tej doby nezískala Handlová žiadnu medailu. „Vyrastal som v Handlovej. Aj preto ma nesmierne potešil bronz, ktorý sme získali v roku 2010. Pamätám si na to ako by to bolo včera. Robo Nuber rozhodol v poslednej sekunde o treťom mieste pre nás. Pre mňa to bola prvá medaila. Pre Handlovú bolo tretie miesto veľkým úspechom,“ začal Mrviš svoje basketbalové spomienky.
Na Hornej Nitre zotrval ešte jeden rok, potom zamieril do konkurenčných Levíc. S vtedajším Astrumom bojoval na dvoch frontoch, konkrétne na Slovensku a aj v Česku. Do Handlovej si opäť našiel cestu, ale pred sezónou 2014/2015 sa mu otvorili nateraz jediné dvere do zahraničia. Skúsený krídelník sa upísal českému Ariete Prostějov. Basketbalový osud slovenského reprezentanta bol úzko spätý so srbským koučom Brankom Maksimovičom. Tentoraz sa stretli v Interi Bratislava.
„Z Prostějova som išiel do Interu kvôli Brankovi Maksimovičovi, ktorý si ma všimol v Handlovej. Dohodli sme sa a stal som sa hráčom bratislavského tímu. Keby nebolo Branka, tak by som do Interu určite nešiel. Sezóna 2015/2016 bola najhoršia. Chcel som ujsť. Veci do seba nezapadli, chémia tímu bola zlá. Káder bol silný, ale kolektív nebol dobrý. Potom odvolali trénera Maksimoviča, prišiel nový tréner Ľubomír Urban. Ja som chcel odísť, nehrával som, nedarilo sa mi. Už to vyzeralo tak, že ma uvoľnia, ale všetko zmenilo zranenie v zápase s Komárnom,“ prezradil 29-ročný basketbalista.
Osudovým dátumom v jeho kariére bol 27. január 2016. „Žlto-čierni“ cestovali k svojmu tradičnému rivalovi do Komárna. „Mrvo“ bol na palubovke len 33 sekúnd, v obrane sa snažil zastaviť T.J. Bannistera. Čo na prvý pohľad vyzeralo ako bežné zranenie v zápase, malo napokon nečakaný výsledok - strata obličky. „Celá dolná časť obličky bola rozdrvená na dreň. V okolí bolo pomerne veľa krvi. Celý ten priebeh, čo sa udialo po úraze - Tomáš mal veľké bolesti, opakovane zvracal a kým došiel do nemocnice, postihlo ho niekoľko kolapsových stavov – svedčí o veľkom násilí, ktoré pôsobilo na obličku,“ povedal vtedy lekár Interu Richard Demovič.
Pre Mrviša to bola nečakaná brzda v basketbalovom rozlete, po ktorej reálne hrozil aj predčasný koniec kariéry. Celok z Pasienkov sa mu v ťažkých chvíľach neotočil chrbtom, ba práve naopak, podal mu pomocnú ruku. Rodák z Handlovej ukázal, že je bojovníkom a po takmer deviatich mesiacoch prišiel jeho triumfálny návrat na palubovky.
„Vždy, keď sa nesústredím alebo niečo nefunguje ako má, tak sa stane niečo podobné. Už som mal takú skúsenosť aj s kolenom. Z tréningov som chodil vtedy domov veľmi znechutený. Nebol som v Interi spokojný. Život mi potom dal takú menšiu facku, že vždy to môže byť aj horšie. Od toho zranenia sa veľa vecí zmenilo, aj môj postoj k basketbalu a aj k životu. Basketbal si viac užívam. Neviem, kedy bude posledný zápas. Každý hrám akoby mal byť posledný a tak je to dobre. Chcem si basketbal užívať, nechcem sa znervózňovať. Milujem basketbal, preto stále hrám. Učil som sa chodiť, vstávať z postele. Operované brucho ma bolelo, kým sa zacelili rany. Všetko som sa učil od začiatku. Veľa mi to dalo, psychicky ma to postupne posilnilo. Ale už nemám toľko síl, toľko výdrže, ako pred zranením. Viac som unavený po zápase, regenerácia je pomalšia. Telo si však postupne na novú situáciu zvyká. Každým dňom, mesiacom, rokom je to lepšie a lepšie,“ popisuje Mrviš momenty, kedy nebol súčasťou paluboviek.
„Partnerstvo“ Mrviša s Interom napokon trvalo štyri roky, počas tohto obdobia získal dva majstrovské tituly, dva bronzy a v jednom prípade aj Slovenský pohár: „Na Interi som prežil štyri sezóny. Zažil som tam zlé chvíle, ale aj tie najlepšie v mojej kariére. Získali sme dva tituly. Veľmi si vážim ako sa zachovali po mojom zranení, keď so mnou podpísali zmluvu na ďalšie obdobie a pomohli mi k návratu na basketbalové palubovky. Inter zostane navždy v mojom srdci. A možno sa raz do Interu vrátim (úsmev).“
Počas predchádzajúceho leta zacítil „Mrvo“ chuť po zmene. Čo čert nechcel, opäť sa spojila jeho cesta s Brankom Maksimovičom a spolu s jeho dlhoročnými kamarátmi sa otvorila cesta k návratu do rodnej Handlovej. „Cítil som, že potrebujem zmenu. Handlová prišla so zaujímavou myšlienkou. Dôležitú úlohu zohrali Marek Jašš, Saša Jankovič a tréner Branko Maksimovič. Vždy som mal v hlave, že sa vrátim do Handlovej. Že im akoby vrátim to, čo mi dali, keď som basketbalovo vyrastal,“ prezradil v súčasnosti hráč MBK.
Mrvišova rozprávka má v podstate nateraz dokonalý koniec, momentálne hrá za rodné mesto a nebyť zranenia, tak by bol teraz vo februári s veľkou pravdepodobnosťou po dva a pol roku späť v reprezentácii. „V lete som reprezentáciu odmietol vzhľadom k stavu môjho kolena, potreboval som sa dať dokopy. Vždy som chcel reprezentovať, ale kvôli zdravotnému stavu sa to vždy nedá. Ak budem zdravý, tak sa vždy rád pridám,“ uzatvoril krídelník Handlovej.
Foto: Lenka Molnárová, Peter Peniaško, Vladimír Dorňák, Daniel Faix