• 1.

    LEV Patrioti
    16-2 34
  • 2.

    KMR Komárno
    13-6 32
  • 3.

    SNV Rytieri
    10-9 29
  • 4.

    LUC Lučenec
    10-9 29
  • 5.

    INT Inter
    9-10 28
  • 6.

    HAN Handlová
    8-10 26
  • 7.

    SVT Svit
    7-11 25
  • 8.

    PDA Prievidza
    1-17 19

Šesť mladých basketbalistov dostávalo príležitosť v drese Interu Bratislava už od začiatku ročníka 2020/21. Šesť odchovancov klubu z Pasienkov, ktorí žali (a stále žnú) úspechy už v mládežníckych kategóriách a medzi juniormi. Šesť nádejí, ktoré upútali pozornosť basketbalovej verejnosti, získali si sympatie fanúšikov, no zároveň vzbudzujú značné očakávania, kam sa posunú v nasledujúcich rokoch. Otázkou bolo, kto z nich bude pokračovať v drese Interu aj v ročníku 2021/22. A my na túto otázku budeme postupne odpovedať v našom letnom seriáli.

Pokračujeme rozohrávačom Zsoltom Borosom, ktorý až po skončení sezóny, v júni, oslávil svoje sedemnáste narodeniny. Už aj v mužskom A-tíme stihol naznačiť svoj talent, hoci do hry často zasahoval vtedy, keď bolo treba vniesť energiu a dôraz najmä do defenzívy a „ponaháňať“ súperových tvorcov hry. V tom sa Zsoltyho kvality uplatnili, no všetci veria, že v ďalšom ročníku toho ukáže ešte podstatne viac, lebo ani o jeho potenciáli netreba pochybovať.

- Máš za sebou prvú sezónu medzi mužmi. Čo ti dala?

„Pre mňa to bola zmena, ktorú by som prirovnal asi k prestupu na vysokú školu už po druhom ročníku gymnázia. Zo začiatku to bolo určite hodenie do hlbokej vody, aj keď mi prvé zápasy celkom dobre vychádzali a navyše aj muži v Interi boli dobroprajní a nápomocní. Určite som spočiatku nebol zvyknutý na spôsob komunikácie a jednania medzi mužmi, ale práve to ma nesmierne posilnilo.“

- Čo považuješ za najťažšie pri prechode do mužského basketu?

„Požiadavku na omnoho väčšiu mieru samostatnosti a zodpovednosti. Individuálna stránka mužského basketu prejavujúca sa vo fyzickej sile, rýchlosti a vytrvalosti, je veľmi vysoká latka, ale je to stále ľahšia časť. Chápať však pokyny trénera a okamžite ich preklopiť do aktuálneho časopriestoru hernej šachovnice v maximálnej rýchlosti si vyžaduje jednak prirodzenú koncentráciu, ale aj intuíciu, na ktorú sa treba vedieť spoľahnúť.“

- Tituly ste zbierali už v mládežníckych kategóriách, teraz ste obhájili prvenstvo medzi juniormi. Čím je vaša partia, podľa tvojho názoru, taká výnimočná?

„Basketbal nie je zložitá hra. Má však svoje zákonitosti, ktoré treba jednak poznať, ale ich aj dôsledne dodržovať. Výnimoční sme podľa mňa aj individuálne aj ako kolektív. Práve spomínané individuálne schopnosti hráčov, ako základná vec – fyzická kondícia a kontaktná hra, taktiež neodmysliteľný „ball-handling“ a streľba – je v našom tíme na vysokej úrovni tak, že máme aj dobre vyrovnanú lavičku. Inter je však čoraz lepší v herných systémoch a hernej efektivite. Vďaka dômyselným a precíznym trénerom v tom stále napredujeme.“

- Inter s tebou počíta aj do ďalšej sezóny Niké SBL. Aké méty si kladieš ty osobne?

„Dávať veľa bodov, byť prospešný pre tím, bojovať v obrane a motivovať sa k maximálnym výkonom, prípadne nech tie iskry preskakujú aj na spoluhráčov.“

- Inak, kto ťa priviedol k basketu a čo rozhodlo, že si pri ňom zostal? Uvažuješ o dráhe profesionálneho športovca?

„K basketu som sa dostal jednak vďaka otcovi, ktorý ho kedysi hrával a má ho stále veľmi rád. Najväčší vplyv mal na mňa však Američan Rick Brooks, ktorý sa v čase môjho detstva priženil do Galanty. Otec hovorí, že také čosi sa stáva raz za sto rokov. Mal som veľké šťastie. Vidieť a zažiť jeho maximálne zanietenie a angažovanosť na tréningoch, ale najmä na zápasoch, možnosť trénovať pod jeho odborným vedením – to ma navždy spojilo s týmto športom. Vďaka nemu som sa dostal z Galanty do Bratislavy.“

- Máš nejaké hráčske či športové vzory?

„Vzhľadom na moju výšku patrím v basketbale k nižším hráčom. To ma však núti využívať iné prednosti, ako rýchlosť, výskok a streľbu zo stop-jumpu. Hľadám si teda vzory medzi hráčmi, ktorí sa presadili aj napriek menšej výške. Úplne ma fascinuje Nikos Galis, jeho spôsob hry aj charizma. Je mi veľmi sympatický aj ako starší pán. Úplnými idolmi sú však Allen Iverson, Russell Westbrook a Kyrie Irving. Spomedzi československých basketbalistov obdivujem zvlášť dvoch pánov, otcových kamarátov Ľuboša Krivošíka a Jiřího Zedníčka.

Musím však spomenúť aj ďalšiu zaujímavú vec. Môj dedo bol vrcholový športovec, viacnásobný majster Slovenska, ale v športe, ktorý je basketu zdanlivo celkom vzdialený, v boxe, v ťažkej váhe. Je pre mňa veľkým príkladom a vzorom vytrvalého, pokorného a verného človeka. Som naňho veľmi hrdý. Aj on má rád basket a zvlášť zaujímavé sú jeho veľké priateľstvá s basketbalistami. Na vojne boxoval vo vojenskom klube v Olomouci, kde boli zlúčení práve boxeri a basketbalisti. Odtiaľ mu ostali aj veľké priateľstvá, napríklad s vynikajúcim rozohrávačom Mareschom, na ktorého rád spomína. Boxoval ťažkú váhu aj v Slovane v čase, keď tam boli aj najväčšie československé hokejové a futbalové hviezdy. Volá sa Ladislav Karácsony, je otcom mojej mamy.“

- Ako popri všetkých hráčskych povinnostiach stíhaš tie školské? Privrú občas učitelia oko? Ako reagujú spolužiaci (a najmä spolužiačky), že majú medzi sebou mladého ligového basketbalistu?

„Mám úžasných učiteľov nielen s hlbokými a širokými vedomosťami vo svojom odbore, ale aj veľkým srdcom. Otec hovorí, že základom dobrého vodcovstva je srdce; a oni ho majú. Hneď prvý zostrih v televíznom športovom spravodajstve urobil medzi spolužiakmi, ale aj medzi učiteľmi svoje. Potrebujem pomoc a podporu zo školy, lebo inak by som náročný časový harmonogram tréningov a zápasov nedokázal absolvovať. Bývame v Tomášikove a do Bratislavy dochádzam cez Galantu. Snažím sa tento dochádzkový hendikep premieňať na výhodu. Vo vlaku sa učím, čítam si, rozmýšľam. Zmena prostredia mi začala vyhovovať. Chodím na náročnú školu, na gymnázium Zoltána Kodálya s vyučovacím jazykom maďarským v Galante, ktorá vychovala mnoho vzdelaných ľudí.“

- Kde by si sa rád videl o päť rokov?

„Basketbal mám veľmi rád a rád ho robím naplno. Chcem sa presadiť teraz v Interi a robím všetko preto. Verím, že s pomocou Božou sa dostanem aj do špičkového európskeho klubu. Chcem byť však „profík“ aj vo svojom povolaní, ako moji rodičia.“

- Vo svojej prvej sezóne si mal hlavne defenzívne povinnosti. Vieme však o tebe, že si veľmi schopný aj smerom dopredu. Ako sa vnímaš ty sám, aký si typ hráča?

„V dorasteneckých súťažiach som napriek svojej úlohe stredného rozohrávača dával aj pomerne veľa bodov. Mal som veľa získaných lôpt aj asistencií. Bolo to vďaka konzistentnosti a nasadeniu aj v útoku aj v obrane, tiež rýchlosti aj odvahe vnikať. Obranu chcem robiť dokonale. V útoku je „stop-Jump“ mojim chlebom každodenným a zdokonaľujem ho neustále. Chcem v prvom rade dávať veľa bodov a navyše si k tomu prajem, aby som mal z toho veľa radosti. Vnikaním chcem rozbíjať obranu súpera, včasnými a presnými prihrávkami dostávať spoluhráčov do ´sichrov´, teda vyložených šancí.“

Zdroj: bkinter.sk

Foto: Vladimír Dorňák