Na sklonku svojej bohatej basketbalovej kariéry sa skúsený Radoslav Rančík vrátil na Slovensko, aby si spolu so svojim bratom splnil sen pôsobenia v jednom tíme. Vo veku 36 rokov herne dokazuje, prečo patrí k najlepším slovenským basketbalistom novodobej histórie.
- Aké sú pocity z návratu na Slovensko po tak dlhej dobe?
„Je to veľmi pekné byť doma, je tu prijemná atmosféra. Ja si myslím, že sa v Interi funkcionári, hráči aj tréneri snažia všetko robiť k jednému cieľu - vyhrať titul. Myslím si, že robíme preto všetko a maximum. Je to na dobrej ceste.“
- Ako osobne vnímaš úroveň slovenskej ligy?
„Ja som celkom prekvapený úrovňou súčasnej ligy. Aj keď niektoré tímy možno trochu zaostávajú ale kvalita je tam.“
- Nevadí ti rozdiel medzi top 5 tímami a spodnou polovicou tabuľky?
„Nepovedal by som, že to vadí, to v žiadnom prípade. Všetky tímy sa snažia robiť maximum a niektoré tímy možno nemajú na to finančné prostriedky, aby mohli kúpiť lepších hráčov a hrajú s mladšími hráčmi, čo je tiež pozitívum, že dostávajú mladší hráči priestor. Bol som aj v kluboch ako napríklad Nymburk a tam je ten rozdiel markantný medzi všetkými tímami a Nymburkom.“
- Čo si myslíš o pravidle slovenského hráča na palubovke?
„Na jednej strane to je veľké pozitívum, na druhej strane by to mala byť práve motivácia pre tých slovenských hráčov a nie aby sa uspokojili, že budem mať miesto, lebo musím byť v kádri. Práve naopak, mám šancu hrať, mám šancu sa ukázať, využiť to a neuspokojiť sa.“
- Ako skúsený basketbalový svetobežník, v čom podľa teba najviac zaostáva slovenský basketbal?
„V mentálnej príprave. Veľa slovenských chalanov je na tom mentálne slabo. Musia si uvedomiť, že každý tréner kričí, že každý tréner nie je vždy spokojný, spoluhráči detto. Musia na to ihrisku nechať sto percent a to niekedy nerobia.“
- Išiel si s tým do Interu, že si pripravený zhostiť sa úlohy lídra tímu?
„Ja som bol v tejto úlohe nejedenkrát v rôznych tímoch, preto to pre mňa nie je žiadna novinka.“
- Si prekvapený, že sa ti herne v súťaži darí?
„To je hlavne aj vďaka mojim spoluhráčom, na druhej strane som si vedomý svojej kvality, už viem čo dokážem na ihrisku a to, že som bol zranený, neznamená, že som zabudol hrať basketbal.“
- Vo veku 36 rokov dokazuješ na palubovke skvelú fyzickú pripravenosť, v čom tkvie tajomstvo?
„Práca mimo sezóny. Skončí sa sezóna, ja si dávam tri týždne voľna a potom s trénerom Marošom Molnárom makám celé leto nekompromisne. Po zranení som pracoval osem mesiacov nonstop. Vždy som mal do mesiaca maximálne štyri dni voľna, takže tam je moje tajomstvo.“
- Aké je to fungovať pod vedením Ľubomíra „Mexa“ Urbana?
„Super, ja si myslím, že Mexo je jeden z najlepších odborníkov na Slovensku a vie o basketbale, vie čo basketbal potrebuje a ako z nás dostať maximum. Takže mne sa s ním spolupracuje výborne.“
- Zatiaľ ukazujete, že chcete hrať o najvyššie priečky. Kde však podľa treba trošku zaostávate?
„Basketbal sa hrá našťastie na 40 minút. Takže netreba hľadať negatíva, treba hľadať pozitíva.“
FOTO: VLADIMÍR DORŇÁK