• 1.

    LEV Levice
    23-7 53
  • 2.

    PDA Prievidza
    19-11 49
  • 3.

    SVT Svit
    18-12 48
  • 4.

    KMR Komárno
    18-12 48
  • 5.

    HAN Handlová
    16-13 45
  • 6.

    SNV Rytieri
    16-15 47
  • 7.

    INT Inter
    11-19 41
  • 8.

    LUC Lučenec
    10-21 41
  • 9.

    NIT Nitra
    4-25 33

Bič neplieska vždy na konci. Tak sa dá charakterizovať situácia z konca prvého marcového týždňa spred šesťdesiatich rokov, keď sa basketbalisti Iskry Svit stali majstrami Československa. Liga vtedy ešte nebola na svojom konci. Až neskôr vyvrcholila ďalším dvojkolom, ale titul, keďže sa nehralo systémom play-off, už spoznal svojho držiteľa.

Pre slovenský basketbal to bola mimoriadna udalosť, ktorú umocnili až najbližšie roky. Podobný „skutok“ slovenského tímu sa totiž podaril Interu Bratislava až v roku 1979, keď získal svoj prvý federálny titul. Do sezóny 1960/61 kraľovali vždy na čele konečnej ligovej tabuľky iba mužstvá spoza rieky Moravy, teda z dnešnej Českej republiky. Ich hegemóniu prerušil kolektív z malej podtatranskej obce, kde začali hrať organizovaný basketbal v roku 1947 a do najvyššej československej súťaže sa prebojovali o desať sezón neskôr.

„Hral som v tom čase basketbal v Košiciach, ale Štefan Vass, ktorého sme všetci volali ,Muco’, ma zlákal do Svitu. Aj iných hráčov, pričom tvrdil, že utvoríme kvalitné družstvo. Predpovedal dobre, lebo sme hneď po mojom príchode v sezóne 1956/57 vybojovali postup do prvej ligy,“ zaspomínal si rodák zo Zvolena Rudolf Vraniak, ktorý mal 13. decembra úctyhodných 89 rokov. Jeho meno sme v historických análoch našli v predchádzajúcej sezóne medzi hráčmi Spartaka VSS Košice a v nasledujúcej 1957/58 už patril medzi opory Iskry Svit, ktorá pri svojom debute v čs. lige skončila na 9. priečke spomedzi 12 účastníkov.

Dôležité posily

Na vrchol Iskra nekráčala ani priamo, ani jednoznačne. V druhom roku svojho účinkovania medzi najlepšími československými klubovými družstvami postúpila na pekné šieste miesto, ale potom v ročníku 1959/60 klesla až na desiate. Ak by sme chceli situáciu zjednodušiť, dalo by sa povedať, že odtiaľ sa odrazila k titulu. Podstatné však bolo, že sa kolektív výrazne a jednoznačne posilnil. „Do Svitu som prišiel presne 1. apríla 1960 z vojenčiny, ktorú som si odkrútil v Dukle Dejvice,“ povedal nám Boris Lukášik, ktorý mal teraz 24. februára 86 rokov. Pamätá si nielen konkrétny dátum svojho príchodu pod Tatry, ale aj skutočnosť, že v tom čase Svit z ligy takmer vypadol. On bol nielen bývalý dôležitý hráč bratislavskej Slávie, ale predovšetkým československý reprezentant, ktorý mal z ME 1959 striebornú medailu.

„Mňa tam zlákal brat Dušan. Išiel som za ním, ale veru už si nepamätám, prečo tam šiel on o dva roky skôr,“ podotkol Boris o dávnych udalostiach. Isté je, že Lukášikovci, rodáci z Ružomberka, sú stále najúspešnejšia bratská dvojica, ktorá vyrástla pod slovenskými košmi. Boris a už, žiaľ, nežijúci Dušan (28. mája 1932 – 3. septembra 2010) boli pri najväčšom úspechu československého mužského basketbalu pod piatimi kruhmi. Bolo ním 5. miesto na olympijských hrách v Ríme 1960, kde sa predstavili ako hráči Svitu a veľmi dôležití členovia úspešného kolektívu. Dušan ovenčený nielen „spoločným“ striebrom s bratom Borisom z ME 1959, ale aj ako držiteľ bronzu z ME 1957.

svit 60 2

Rozhodujúci náskok

Práve oni dvaja, takisto už spomínaný Rudo Vraniak, ktorý bol aj vzhľadom na svoj vek kapitán mužstva, sa zaslúžili na začiatku marca 1961 o titul pre družstvo Svitu. „Všetci traja sme boli výborní strelci, ale vedeli sme tiež, že v basketbale je veľmi dôležitá obrana. Aj tá bola naša veľká zbraň,“ objasňuje nám Boris, ktorý má dlhé roky trvalé bydlisko v Handlovej, kde ako takmer 37-ročný skončil športovú kariéru a nadviazal na ňu trénerskou aj funkcionárskou prácou. Pripomína, že v čase, keď sa on stal hráčom Svitu, prišiel pod Tatry ako jasná posila aj Čech Zdeno Setnička, jeden z mála vtedajších hráčov pod našimi košmi s výškou nad 200 centimetrov. „V základnej päťke okrem bratov Lukášikovcov, Zdena Setničku a mňa bol zväčša Jano Lehoczký. Hoci sme sa zrejme práve my najviac zaslúžili o titul, nerád by som vynechal Vladislava Brychtu, Štefana Vassa či Imra Kočíka, ktorí si takisto odohrali svoje v úspešnom tíme,“ vysvetľuje Rudolf Vraniak.

Iskra Svit získala nedostihnuteľný náskok na čele tabuľky v sobotu 4. marca 1961, keď doma zdolala A-tím ZJŠ Brno 74:58 (32:38), pričom najlepší strelci boli Dušan Lukášik s 24 a Boris Lukášik so 17 bodmi. Na druhý deň 5. marca zvíťazila nad „béčkom“ ZJŠ Brno 56:42 (30:23), keď 20 bodmi zaťažil kôš súpera Rudolf Vraniak. „V najlepšom stretnutí sezóny vo Svite videli domáci diváci splnenie svojich túžob – Svit je majster a účastník 5. ročníka EPM. Už skoro týždeň vopred boli vypredané vstupenky na toto rozhodujúce stretnutie a domácim hráčom vyšla forma v pravý čas. Výborný výkon bratov Lukášikovcov, obetavosť Vraniaka a Lehoczkého, dobre doplňovali Setnička a Brychta. Brno stačilo klásť odpor iba 25 minút, potom o víťazovi nebolo pochybností. Proti ,béčku’ Brna, ktoré spomaľovalo hru, boli domáci poznamenaní stopami soboty,“ písal náš denník, vtedy ešte pod názvom Československý šport, o historických chvíľach vo Svite.

Medzinárodné úspechy

Majstrovský titul priniesol Svitu, čo pripomína aj citát z dobovej tlače, účasť v Európskom pohári majstrov. Samozrejme, v najbližšej sezóne. Na túto skutočnosť si radi spomenuli aj Boris Lukášik a Rudolf Vraniak. „Najprv sme vyradili Honvéd Budapešť, ktorý bol takmer totožný s maďarskou reprezentáciou,“ vyzdvihuje prvý z nich. Svit ako reprezentant basketbalovo silného Československa nasadili priamo medzi šestnásť tímov EPM. Najprv prehral v Budapešti 74:90, ale zdanlivo neprekonateľný výsledkový hendikep doma vymazal heroickým výkonom a najmä výsledkom 75:58. „Neuveriteľné skutočnosťou.“ Takýto titul svietil v našich novinách po druhom zápase, pričom sme sa dozvedeli, že rozhodujúci postupový kôš dal v závere Rudolf Vraniak.
„Ten nečakaný postup v súčte o jediný bod nám priniesol nielen radosť, ale aj najsilnejšieho možného súpera CSKA Moskva. Nič viac sme si vtedy ani nemohli želať,“ skonštatoval kapitán tímu. Sviťania v hlavnom meste Sovietskeho zväzu prehrali 53:85, čo Rudolf Vraniak nepripisuje len nespornej sile súpera. „Viacerí sme tam mali deň pred zápasom žalúdočné problémy. Asi z nezvyčajnej stravy,“ našiel malú nešportovú perličku súvisiacu s účasťou vo štvrťfinále EPM. V odvete už nešlo, samozrejme, o postup, ale majster Československa sa blysol. „Zdolali víťaza EPM“, mohol hlásať titulok v týždenníku Štart po víťazstve 57:55, ktorý priniesol hráčom i fanúšikom spod Tatier obrovskú radosť.

Aj vtedy tam bol kvalitný tím, jeho rady posilnil pred sezónou 1961/62 napríklad i Karol Horniak, ale Svit naďalej pod vedením úspešného trénera Pavla Antala titul neobhájil. V konečnej tabuľke mal o bod menej ako Spartak ZJŠ Brno. „V Brne sme prehrali o dva body 81:83, pričom sme boli všetci presvedčení, že rozhodujúci kôš padol už ,po čase’. Nedalo sa však s tým už nič robiť. Malou útechou bolo, že sme doma Brňanov zdolali až 90:54, ale v tabuľke sme ich nepredstihli,“ vysvetlil Boris Lukášik neúspešnú obhajobu titulu. Od jeho zisku v roku 1961 sa však Svit napevno usadil medzi najlepšími družstvami pod našimi mužskými košmi. A nechýba tam ani v súčasnosti, pričom sa popri iných popredných umiestneniach môže pochváliť aj slovenským titulom z roku 2003.

Hrašku veľmi inšpirovali

Vo Svite vyrástli desiatky, možno až stovky, výborných basketbalistov. Azda najúspešnejší z nich je Gustáv Hraška. „Bol som ako dieťa skoro na každom zápase skvelej sezóny 1960/61 so svojím strýkom Gejzom, veľmi dobrým atlétom. Obdivoval som ,šéfa’ a mozog tímu Dušana Lukášika, ktorý mal ramená ako náklaďák, jeho kultivovaného brata Borisa, ktorý nemal v tom čase konkurenciu v streľbe z výskoku, nezničiteľný tvorca hry bol Rudo Vraniak. Boli nielen skvelí basketbalisti, ale aj obdivuhodní ľudia. Chcel som byť niečo ako oni, vrhol som sa na basketbal. Rudo mal už takmer štyridsať, keď som práve na jeho popud na jeseň 1970, ale aj so súhlasom šéfov klubu Vlada Rusnáka a Joža Krča, vybehol na svoj ligový debut v Prievidzi. Bol som ako býk v koride, dal som svojich prvých dvanásť bodov v lige. Okrem Ruda Vraniaka som zo starej školy videl na ihrisku najmä Joža Straku. Znížili sme dvadsaťbodový rozdiel, ale hoci sme nevyhrali, bolo to pre mňa malé víťazstvo na začiatku kariéry. Najviac ma v nej ovplyvnil Rudo Vraniak. Výborný hráč, slušný a zásadový človek, neskôr tréner. V maturitnom ročníku 1970/71 som napísal slohovú prácu o jeho otcovi, vtedy som pochopil, kde sa v ňom vzala fyzická aj mentálna sila. Vychoval aj dvoch synov výborných basketbalistov Ruda a strieborného z ME Igora. V roku 1984 som sa ako ,vyslúžilý’ reprezentant vrátil hrať práve do Svitu, ktorý trénoval Rudo Vraniak. Som šťastný, že som spoznal osobne tri generácie Vraniakovcov v mestečku, ku ktorému sa stále hrdo môžem hlásiť,“ vybrali sme zo spomienok člena Siene slávy českého aj slovenského basketbalu Gustáva Hrašku, šesťnásobného účastníka ME (dve medaily), trojnásobného účastníka MS a dvojnásobného olympionika, ktorý sa už pred desaťročiami usadil v Prahe, ale do Svitu sa rád vracia.

Historická snímka majstrov zo sezóny 1960/61 (poz. titulka). V hornom rade (zľava) manažér František Strýček, Imrich Kočík, Zdeno Setnička, Dušan Lukášik, Rudolf Vraniak, Kvetoslav Hrúz; v dolnom rade Vladislav Brychta, tréner Pavol Antal, Jozef Fabišík, Boris Lukášik, Štefan Vass a Ján Lehoczký.

Vyšlo v denníku Šport 5. marca 2021

Foto: archív, Števan Vass