• 1.

    LEV Levice
    23-7 53
  • 2.

    PDA Prievidza
    19-11 49
  • 3.

    SVT Svit
    18-12 48
  • 4.

    KMR Komárno
    18-12 48
  • 5.

    HAN Handlová
    16-13 45
  • 6.

    SNV Rytieri
    16-15 47
  • 7.

    INT Inter
    11-19 41
  • 8.

    LUC Lučenec
    10-21 41
  • 9.

    NIT Nitra
    4-25 33

S prestávkami 17 rokov, tri majstrovské tituly, štyri Slovenské poháre, účasti v All Star zápasoch, individuálne ocenenia a v neposlednom rade reprezentovanie Slovenska. To je odkaz, ktorý po sebe zanechá Nenad Miloševič na slovenských palubovkách. Vo veku 37 rokov sa rozhodol oficiálne povesiť tenisky na klinec. Spod deravých košov však neodchádza, plynule prechádza na dráhu trénera.

Mnohými nenávidený, mnohými milovaný. Neoblomný bojovník, ktorý predvádzal v koncovkách chladnokrvnosť a neomylnú ruku. Cieľavedomosť a otvorenosť ho zdobila počas celej jeho kariéry, čo ho napokon doviedlo k mnohým úspechom. Veľké rivality, či už klubové alebo osobné, to všetko patrilo k nemu. Handlová, Svit, Levice, Pezinok, Inter Bratislava, Komárno a Lučenec - to je menoslov klubov v najvyššej súťaži, ktoré obliekal. Okrem toho grécke Xanthi, rakúsky Sankt Pölten a kazašské Atyrau. Nad všetkým vyčnieva pôsobenie v reprezentácii Slovenska. To všetko v skratke dokázal Nenad Miloševič počas svojej basketbalovej kariéry.

„Bolo to dávno, ani neviem kde začať. Keď som prichádzal na Slovensko, tak Srbsko bolo v izolácii a potreboval som cez Maďarsko tranzitné víza. Na Slovensku som musel žiadať o povolenie na pobyt, na ktoré bolo treba mnoho papierov. Štyri hodiny som musel stáť v rade, len aby som podal žiadosť. To všetko som musel absolvovať, aj keď som chcel ísť len na otočku domov. Keďže som bol Srb, tak som asi musel mať nejakú kvalitu. Vtedy neprichádzal len tak hocikto, bolo málo cudzincov v lige a tí museli robiť veľký rozdiel. Bola to moja cesta za snom, lepším životom a ja som ju využil. Keď sa spätne pozriem za tými 17 rokmi, kedy som nedostal v Srbsku možnosť hrať v špičkových kluboch, tak cesta bola hrať vonku a všetko ostatné už poznáte. Bola to nádherná a krásna jazda, plná ťažkých prekážok. Robil som 20 rokov to, čo som miloval a úspešne, za to musím byť spokojný.“

neso sr 1

 

„Samozrejme, niektoré veci by som možno urobil inak, ale ja som tu bol vtedy sám. Manažéri neboli na každom kroku, technológia bola iná, čiže môžem povedať, že niektoré kroky neboli správne, ale na to sa teraz inak pozerá. Dosiahol som toho veľa, aj keď ja som taký, že nikdy nie som spokojný, ani teraz. Nebol som dobrý spoluhráč, vždy som bol taký samotár, nie moc do partie, ale nútil som svojich spoluhráčov, aby boli profesionálmi a odovzdávali maximum pre tím, aj keď to nie vždy vyzeralo pekne. Nemal som vždy dobrý vzťah s trénermi, ale keď sme si sadli, tak to bol vždy úspech. Do dnešného dňa som v kontakte s mnohými. Moji tréneri ako Oleg Meleščenko, Aramis Naglič, Dušan Kasum, Ivan Rudež, Marko Cvetkovič, Branko Maksimovič, Oliver Vidin, Miki Šporar, František Rón, Stefan Tot, Miljan Čurovič, tí všetci zanechali veľkú stopu. Som vďačný za každého jedného z nich. Vždy som všetko robil srdcom, veľakrát som mal rýchlejší jazyk ako rozum, preto to bolo všetko úprimné a neľutujem to. Spoznal som nie veľa, ale zopár správnych ľudí v basketbale, na ktorých sa môžem spoľahnúť, či pôjdem do Grécka, Rakúska, Rumunska alebo Chicaga. Praví kamaráti zostávajú.“

neso sr 2

„Ak zoberiem tímové a individuálne úspechy, tak musím byť spokojný. V každom tíme som mal veľkú rolu, vo veľkej miere som sa podieľal na každom úspechu. Získanie občianstva a možnosť reprezentovať Slovenska, bola možno len taká čerešnička na torte a posledný sen, ktorý som si splnil. Za svoj najväčší tímový úspech považujem prvý titul s Interom. Liga bola od môjho príchodu na Slovensko najkvalitnejšia. Mali sme taký tím, že sme mohli poskladať dva a hrať finále proti sebe. Tým nechcem nikoho uraziť alebo znehodnotiť, to bol fakt. Uspel som v tej zostave, bol som prvým rozohrávačom a mal dôveru trénera Nagliča. Vtedy som bol na vrchole, mentálne a basketbalovo. Hral som rozvážne, pokojne a keď bolo potrebné zobrať zodpovednosť, tak som to vždy vyriešil. Celá sezóna bola ako z nejakého filmu. Martin Rančík, Peter Sedmák, Nenad Delič, Alando Turcker, Marlon Garnett, proste prvýkrát po viac ako 20 rokoch vznikol na Interi dobrý tím. Bolo to cítiť, v Bratislave bol najväčší ošiaľ pre basketbal odkedy som sem prišiel a som vďačný, že som toho mohol byť súčasťou. Nasmerovalo to moju kariéru a život na usadenie v Bratislave. Nemôžem nespomenúť Milana Valašíka, Miša Ondruša a Dana Jakaboviča za veci, ktoré vtedy pre mňa urobili a hlavne za to, že mi v mnohom pomohli.“

neso koniec 2

„Nemôžem nespomenúť titul s Pezinkom, tam bol tiež výborný tím. Spoznal som Andreja Lukjanca, Petra Mičudu, dve veľké osobnosti. Druhá sezóna na Interi, suverénne sme vyhrali ligu. Naučil som sa hrať basketbal ako šach. Už vtedy som začal rozmýšľať ako tréner, videl som mnohé veci a detaily, na ktorých si zakladal Oleg. Vedel som, že keď skončím, tak budem trénerom. Nebola náhoda, že sme vtedy neprehrali ani jeden zápas v play off. A ešte moja prvá sezóna v Handlovej, ktorá bola základom toho, kde som teraz. Pán Weiss a Tonhauser poskladali vtedy skúsený tím, s výborným trénerom Draganom Tomanovičom. Zapadol som tu, časom som sa prepracoval na lídra a pre Handlovú sme vybojovali historicky prvú medailu.“

neso koniec 3

„Chcel by som sa poďakovať všetkým tímom, v ktorých som hral a ich generálnym manažérom, prezidentom, trénerom, spoluhráčom za to, že to so mnou vydržali. Aj keď boli niekedy nejaké nezhody z mojej strany, tak to bolo z toho dôvodu, aby sme hrali lepšie. Ďakujem, že ste ma trpeli toľké roky. Dúfam, že ste to viac užívali, ako som vás trápil. Chcem sa poďakovať všetkým fanúšikom, bola česť hrať pre vami a dúfam, že sa čoskoro uvidíme v hale. Bez podpory rodiny by to nešlo. Rodičia do dnešného dňa prežívajú každý môj zápas, ako keby bol prvý. Manželka mi otvorila pohľad na druhú stranu, že život sa dá milovať aj bez basketbalu. Som rád, že ma videli hrať moji synovia a boli pri niektorých úspechoch,“ ohliadol sa Miloševič za svojou hráčskou kariérou.

DSC 4116

Ako sme naznačili na začiatku, „Nešo“ z basketbalových paluboviek neodchádza, len sa presunul k trénerstvu. Stal sa súčasťou ženského klubu Slovana Bratislava. „Už dlhšie som rozmýšľal, že čo ďalej. V roku 2010 som skončil business management, ale vedel som, že sa tomu určite nebudem venovať. Chcel som ísť cestou trénerstva, tak som sa zapísal na FTVŠ v Srbsku. Nebolo to ľahké, popri hraní a deťoch, ale v lete som konečne po rokoch skončil a mám najvyššiu trénerskú licenciu. Kvôli aktuálnej situácii som nechcel ísť ďaleko od domu, podmienka bola, aby to bolo do hodiny domov, ak budem hrať. Bol som na odchode do Rakúska, keď prišla ponuka od Beáty Kozmonovej, či by som si nevedel predstaviť u nich začať trénovať. Po dvoch týždňoch sme si sadli a dostal som ponuku byť trénerom A-tímu, zároveň so šéftrénerom mládeže. Vo veľa veciach sme sa zhodli, mám od nej plnú podporu. Verím, že toto ťažké obdobie zvládneme a baby budú napredovať tak, ako chceme, aby sme mohli urobiť základ do budúcna a pre návrat do extraligy. Je to pre mňa novinka, ženský basketbal je úplne niečo iné a nevedel som, čo od toho čakal. Urobil som teda napokon ten krok, ukončil som aktívnu kariéru a presunul sa na trénerskú. Mám dohodu do konca sezóny, keď pôjdeme správnym smerom, tak nevidím dôvod nezostať. Mám ambíciu prejsť časom do SBL, verím, že sa mi to podarí, ale idem krok po kroku. Človek nikdy nevie, čo bude ďalej. Basketbal je 20 rokov mojím životom. Vidím sa ako tréner, som na to pripravený a teším sa,“ vysvetlil Miloševič aktuálnu situáciu.

DSC 0279

Ďakujeme „Nešo“, že si nás bavil a prinášal radosť fanúšikom basketbalu. Veríme, že podobné to bude aj v tvojej trénerskej kariére.

 

Vizitka Nenada Miloševiča:

kluby: MBK Baník Handlová (2003/2004, 2005/2006, 2007/2008, 2010/2011, 2016/2017), Chemosvit Svit (2004/2005), Xanthi BF Fashion - Grécko (2006/2007), Basket Levice (2008/2009), Basketbal Pezinok (2009 - 2011), Inter Bratislava (2010 - 2016), UBC St. Pölten - Rakúsko (2011 - 2013), Barsy Atyrau - Kazachstan (2017/2018), MBK Rieker COM-Therm Komárno (2018 - 2019), BKM Lučenec (2019 - 2020)

úspechy: 3x majster Slovenska (2010, 2013, 2014), 4x víťaz Slovenského pohára (2005, 2010, 2015, 2016), 2x vicemajster Slovenska (2006, 2009), 6x bronz v najvyššej súťaži (2004, 2005, 2008, 2015, 2016, 2018), reprezentácia Slovenska - účasť v kvalifikácii na majstrovstvá Európy 2015 a 2017, účasť v All Star zápasoch

Foto: Vladimír Dorňák, magmareality.sk, Daniel Faix, Lukáš Droppan