Basketbalový klub VŠEMvs Karlovka Bratislava poskytuje ako jeden z viacerých klubov možnosť aj hráčom, ktorí sa venujú aj civilnému zamestnaniu. Aký je ich život a čo ich drží pod deravými košmi? Vyspovedali sme na túto tému viacerých hráčov a tiež kormidelníka tímu Petra Ivanoviča.
Život basketbalistu na Slovensku by sa dal rozdeliť do viacerých kategórií. Jedna z nich hrá popri štúdiu na strednej, respektíve vysokej škole. Druhá sa tomu venuje profesionálne a tretia to robí popri civilnom zamestnaní. Práve tretiu kategóriu možno vo väčšej miere pozorovať v tíme Karlovky. Bratislavský klub okrem práce s vlastnou mládežou a výhradne slovenskými hráčmi, dáva priestor aj tým, ktorí chodia do práce, ale nechcú zanevrieť na basketbal. V „bielo-modrom“ drese hráva s takýmto štatútom až šestica hráčov – Juraj Hašan, Andrej Kuffa, Roman Vido, Filip Lehman, Michal Podhorský a Andrej Galád.
Najdlhšie v tíme „vysokoškolákov“ pôsobí v tomto smere krídelník Filip Lehman. Bývalý krídelník Nitry, Levíc a Komárna oblieka dres Karlovky štvrtým rokom: „Zvykol som si už na to. Niekedy mi dá zabrať, keď idem rovno z práce na tréning. Všetko je to o zvyku, keď si zvyknete, už to ide. Je to o tom, že hrať basketbal ma stále baví, ale už predsa len myslím aj do budúcna. Som po operácii, viem, že sa môže stať čokoľvek a pre mňa je lepšie už vedieť, čomu sa budem venovať potom, keď raz skončím s basketbalom na vrcholovej úrovni.“
O veľký vzruch sa počas leta postarala dvojica bývalých hráčov Komárna Andrej Kuffa a Roman Vido. Práve oni dvaja sa stali najväčšími posilami Karlovky, a to z dôvodu zmeny štatútu profesionála na poloprofesionála. „V práci som od ôsmej do piatej, potom idem na tréning a domov prídem okolo deviatej. Tréning je niečo. čo som robil stále, takže to nepovažujem za niečo špeciálne. Aj keby som len pracoval, basketbal by som chcel hrať. Som preto veľmi rád, že mi v Karlovke umožnili popri práci hrať aj najvyššiu súťaž. Myslím si, že ešte na túto súťaž výkonnostne mám, je to výborné, že to môže byť takto. V Karlovke takto fungujeme viacerí. Robíme všetko pre to, aby sme stíhali obe veci. Nie vždy všetko vyjde, ale snažíme sa,“ zhodnotil zmenu vo svojom živote Kuffa.
Podobné zmýšľanie má aj jeho tímový kolega Roman Vido: „Tým, že som začal v tomto roku popri basketbale pracovať, sa mi celkom zmenil životný štýl. Nie je to o dvoch tréningoch denne. Je to o tom odpracovať osem hodín v práci a potom odrobiť večerný tréning, prípadne odohrať zápas. Nie je ľahké zvyknúť si na to, ale už sa pomaly do toho dostávam. Je však výborné si po práci zašportovať. Bonusom je, že to môžem robiť na tejto úrovni ako doteraz. Kondičný tréning sa snažím doplniť pred večerným tréningom. Vynechávam toho čo najmenej. Vždy sa snažím nahradiť to, čo som zameškal, čo najviac to ide. Neprichádza do úvahy, aby som chcel nejaké špeciálne úľavy. Robím na tréningoch na sto percent bez ohľadu na to, že na ne prídem po práci. Ak by som to tak nechcel, tak by som mohol hrať nižšiu súťaž a nie SBL.“
Absencia na tréningoch, respektíve zápasoch môže mať vplyv na tímovú chémiu, nacvičovanie herných systémov, ale aj na výsledky v „ostrých“ stretnutiach. Ako sa s touto situáciou vysporiada kormidelník Karlovky? „Je jasné, že keď sú v doobedňajších hodinách v práci, tak s nami nemôžu trénovať. Sme dohodnutí na individuálnom programe. Na kondičný tréning napríklad chodia skôr a odrobia si ho individuálne. Kvôli práci niektoré veci nestíhajú, ale aj sami sa snažia individuálne dobehnúť to, čo zmeškali. Nezbadal som na tréningoch, že by práve títo pracujúci hráči vládali menej. Aj oni to podľa mňa berú skôr tak, že po práci si s radosťou zašportujú a nie je im to nejako na príťaž,“ odpovedal Ivanovič.
Foto: Martin Šopinec