• 1.

    LEV Levice
    23-7 53
  • 2.

    PDA Prievidza
    19-11 49
  • 3.

    SVT Svit
    18-12 48
  • 4.

    KMR Komárno
    18-12 48
  • 5.

    HAN Handlová
    16-13 45
  • 6.

    SNV Rytieri
    16-15 47
  • 7.

    INT Inter
    11-19 41
  • 8.

    LUC Lučenec
    10-21 41
  • 9.

    NIT Nitra
    4-25 33

Slovenský basketbal vstúpil tohto roku do svojho 22. ročníka. O jeho histórii ste zatiaľ zrejme nemali dostatok informácií, čo sa ale pokúsime na našom webe pravidelne zmeniť. Postupne pre vás budeme mapovať históriu každého jedného majstrovského titulu v ére samostatnosti.

Časť prvá: Prievidza majstrom o jediný bod!
Na začiatok sa ohliadneme späť do federálnych čias, kedy proti sebe bojovali o majstrovskú trofej družstvá zo Slovenska a Česka. Začíname prievidzským celkom, ktorý na prelome 90. rokov patril ku špičke československého basketbalu. Od začiatku súťaže, ktorej prvý ročník sa datuje do sezóny 1945/1946, nemala súťaž až na drobné výnimky – v sezóne 1978/79, 79/80, 82/83 a 84/85 zvíťazil Internacionál Slovnaft Bratislava a Iskra Svit v sezóne 1960/61 –  iného, ako českého víťaza. To sa však zmenilo v sezóne 1988/89, kedy Prievidza vyhrala základnú časť a následne aj finále, v ktorom porazili Spartu ČKD Praha 3:1 na zápasy. O rok na to prišlo 6. miesto, to však bola iba malá brzda prievidzských ambícii. V ďalších rokoch nasledovala bronzová a strieborná priečka. Úspešným kormidelníkom na lavičke Prievidze bol v tom čase Litovec Vladas Garastas. Sezóna 1992/1993 bola z historického hľadiska prelomová, bojovalo sa v nej o posledný federálny titul. K 1. januáru 1993 sa Československo rozdelilo a federálny titul nabral na prestíži. Uvedomovali si to aj v Prievidzi.

Tak, ako bolo zvykom v tej dobe, o titul bojovalo 16 tímov – 9 celkov zo Slovenska a 7 družstiev z Čiech. Favoriti boli jasní. Tradičné silné USK Praha, postupne nastupoval Pezinok či Ivanovice. Samozrejme, medzi ašpirantov na titul patrila aj Prievidza. Súťaž bola toho roku skrátená. Nehrali sa play-off stretnutia, o majstrovi rozhodla tabuľka po dvojkolovej základnej časti. Vstup do ročníka mala hráči Prievidze znamenitý, v prvých deviatich kolách zaváhali iba raz a to vonku na palubovke Interu. V dramatickej koncovke potiahol domáci Marek Andruška k víťazstvu 94:91. Pražania mali do ročníka slabší odpich, ale v desiatom kole porazili Prievidzu 106:96. Odvetu vyhral slovenský celok 99:84 najmä vďaka fenomenálnemu štyridsaťbodovému Uhnákovi. Po výsledkoch ďalších kôl bolo jasné, že práve oni budú najväčším rivalom v boji o prvé miesto. Ostatné celky za touto dvojicou výrazne zaostávali.

Nadišiel 24. marec. Basketbaloví fanúšikovia vedeli, že na programe je záverečné kolo federálnej ligy. Oba celky mali rovnaký počet bodov, tajničku mali rozlúštiť posledné zápasy. Kriminálku okorenil aj fakt, že v tej dobe sa na prvom mieste nebrali vzájomné zápasy, ale celkový rozdiel v skóre. USK Praha mala v tomto štatistickom ukazovateli plusovú hodnotu + 212, Prievidza mala o bodík naviac. Matematika bola jasná, Prievidza musí v poslednom zápase vyhrať alebo prehrať minimálne rovnakým rozdielom ako Praha. V tej dobe neexistovali štatistické prenosy, preto malo záverečné kolo veľmi dramatický náboj. Prahe prial los, cestovala von na palubovku posledného Olomouca, kde nakoniec zvíťazila 112:97. Na Prievidzu nečakal súper z kategórie ľahkých, doma sa predstavili proti celku Banskej Bystrice. Znie to neuveriteľne, ale aj „bôbari“ zvíťazili rovnakým rozdielom, Bystričanov porazili 90:75. Po záverečnom hvizde prepukla v naplnenej hale nefalšovaná radosť – oslavovalo sa vo veľkom, jediný bod totiž rozhodol o tom, že historicky posledný federálny titul vyhralo družstvo z Hornej Nitry.

Odchovanec prievidzského klubu Ivan Chrenka začínal ročník ako asistent hlavného trénera, no nakoniec bol ten, kto mal najväčší podiel na zisku majstrovského titulu. Prečo vlastne padla na neho voľba? I. Chrenka spomína: „Trénerom bol známy litovský odborník Vladas Garastas, ktorý bol mimo iného v tej dobe národným trénerom Litvy a bývalým kormidelníkom Sovietskeho Zväzu. V Prievidzi pôsobil aj ročník predtým, ale kvôli zdravotným problémom bol pri družstve len mesiac a tak na mňa pripadla úloha, ako jeho asistenta, viesť družstvo ako hlavný tréner a tak som sa stal hlavným trénerom ja.“ Prievidza už rok dozadu siahala na titul, ale po príchode mien ako Meleščenko (z Alma Aty), Kraus alebo Floreš (reprezentant ČSFR) bol ich ambície ešte vyššie.  Podľa Chrenka bol kľúčom k zisku titulu fakt, že v družstve si držala vyrovnanú formu trojica opôr Meleščenko, Dimavičius a Uhnák (reprezentant ČSFR) ktorá bodovala v každom zápase. Úspech tkvel aj dobrej chémii vnútri klubu, družstvo bolo zložené zo šiestich najviac vyťažených hráčov Meleščenko, Dimavičius, Kraus, Lukášik, Uhnák a Floreš, ktorých doplnili mladíci s veľkými ambíciami: Jelačič, Marchyn, Tábi, Sestrienka, Pipíška a Jusko. Čo znamenal pre samotného trénera fakt, že s družstvom získal nakoniec titul? „Pociťoval som určité zadosťučinenie, že sme aj s domácim trénerom dokázali získať titul,“ spomína dnes už 72-ročný rodák z Skalice.

Ako už bývalý tréner vtedajšieho majstrovského celku spomenul, mohol sa oprieť hlavne o dvoch kľúčových legionárov v kádri – Dariusa Dimavičiusa a Olega Meleščenka. Pre Litovčana to bola najlepšia sezóna v celej jeho hráčskej kariére. „Všetko to začalo ziskom bronzových medailí s Litvou na Olympijských hrách v španielskej Barcelone, kde som bol členom tohto legendárneho družstva. Pokračovalo to úspechom s Prievidzou, na ktorý do dnešného dňa nedokážem zabudnúť.“ Pre litovského krídelníka to bol druhý rok na Hornej Nitre, preto vedel o schopnostiach družstva, súperoch, ale i o dôvere v samého seba, ktorá bola nakoniec pretavená v zisk titulu. Samotný hráč spomína na toto obdobie takto: „Mojim osobným cieľom bolo hrať a vyhrať každé stretnutie, do ktorého som mal možnosť zasiahnuť. Osobné štatistiky neboli podstatné, myslím si, že ako hráč sa v prvom rade musíte sústrediť na celkové víťazstvo, nie na osobné ambície.“ Ako vraví, všetko sadlo tak, ako má. Dobrý tímový duch, veľká motivácia, dostatok kvalitných hráčov aj výborná atmosféra v hale bola dôvodom, prečo Dimavičius spomína na pocity z víťazstiev, ktoré podľa jeho slov nie je možné nahradiť materiálnymi vecami. S väčšinou bývalých spoluhráčov doteraz komunikuje, keďže ako sám vraví: „Sú to ľudia, ktorým môžem dôverovať, pretože som s nimi zažil veľké basketbalové bitky.“ Čo mu zisk tohto titulu do ďalšieho basketbalového obdobia dal? „Zistil som, že tvrdými a náročnými tréningami sme dokázali dosiahnuť to, čo sa nám podarilo z ľudského i basketbalového hľadiska. netreba poľavovať na ceste za víťazstvom.“ 

Ikonou a osobnosťou Prievidze, ale aj celej súťaže bol jednoznačne kazašský legionár Oleg Meleščenko. Na sezónu na Hornej Nitre spomína hráč len v tom najlepšom. Meleščenko spomína na dôvody príchodu do Prievidze nasledovne: „Do Prievidze ma zavolal vtedajší hlavný tréner Vladas Garastas, ktorého som poznal ešte z čias, kedy viedol reprezentačné družstvo Sovietskeho Zväzu. Nemal som predstavu ako to dopadne, ja som len prišiel bojovať. Bol som špičkovo pripravený hlavne z dôvodu účasti ZSSR na olympiáde v Barcelone, kde som sa nakoniec neprebojoval do záverečnej nominácie. Žiadne špeciálne podmienky som nemal, vtedy bola totiž taká doba, ako v súčasnosti panuje momentálne na Ukrajine, len oveľa horšia.“  Podľa Olega bolo kľúčom k zisku titulu fakt, že sa zišla dobrá partia spoluhráčov, ktorá do každého stretnutia odovzdávala 100% svojich možností. Do nového prostredia sa etabloval rýchlo. Poznal totiž oboch trénerov, ktorí v Prievidzi pôsobili, jedinou otázkou bolo, ako sa mu podarí zapadnúť do koncepcie družstva. „Družstvo bolo vyvážené, na každej pozícií sme mali dvoch rovnocenných hráčov. Každý prinášal niečo svoje do tímu, tréner nemal problémy preto s našim využitím v zápasoch,“ pokračuje vo svojom rozprávaní Meleščenko. Samotný hráč ešte v tej dobe nevedel pochopiť, akú hodnotu má pre Prievidzu tento titul až neskôr zistil, že už sa nik nemohol stať majstrom Československa. Pre Olega to vždy bolo o radosti: „Hral som basketbal a ešte som za to aj dostával peniaze, čo viac si človek môže priať? (úsmev)“ Špeciálne miesto majú v jeho srdci aj fanúšikovia: „Fanúšikovia v Prievidzi boli vždy výnimoční – buď ma strašne milovali alebo ma neznášali. Tak by to v športe malo byť – diváci by mali byť vďační, keď sa ich celku darí a naopak by mali dať jasne najavo svoju nespokojnosť. “

O tom, že sa toto družstvo zapísalo veľkými písmenami do prievidzských análov svedčí aj zaradenie trojice Meleščenko, Dimavičius a Uhnák do najlepšieho tímu 65-ročnej histórie basketbalu na Hornej Nitre. V druhom tíme sa nachádzajú Kraus a Chrenka. Dokonalá sezóna bola korunovaná aj úspešným počínaním na medzinárodnej scéne – vo vtedajšej obdobe Euroligy, v Koračovom pohári, najskôr hráči Prievidze v prvom kole prevalcovali bulharskú Varnu 131:89 a 96:91. V druhom kole takmer prekvapili španielsku Taugrés Baskoniu, s ktorou najskôr prehrali 93:119, ale v druhom zápase ju porazili 112:91. Hráči bojovali aj v Super lige, kde sa prepracovali až medzi záverečnú štvorku najúspešnejších klubov. Postupne prehrali so slovinskou Olimpijou Ljubljana 82:98 a rakúskym Flyers Viedeň 95:99, čím sa v rámci Final Four umiestnili na celkovo 4. pozícii. Paradoxom tohto ročníka je, že v slovenskej súťaži, ktorá bežala zároveň s poslednou federálnou sa toto družstvo umiestnilo na piatom mieste. O majiteľovi prvého slovenského titulu  sa dozviete v ďalšom dieli mapovania histórie slovenského basketbalu.

Zostava BC Prievidza zo sezóny 1992/1993

Tréneri: Chrenka Ivan a Garastas Vladas.

Hráči: Dimavičius Darius, Floreš Josef, Jelačič Ľuboš, Jusko Ivan, Kraus Jardo, Lukášik Dušan, Marchyn Marián, Meleščenko Oleg, Pipíška Igor, Sestrienka Peter, Tábi Erich, Uhnák Ľubomír.