V piatok ráno nám zákerná choroba MCL (lymfóm z plášťových buniek) vzala kamaráta a člena žlto-čiernej rodiny, Andreja Lukjanca. Naposledy sa s ním budeme môcť rozlúčiť v stredu o 9:45 v bratislavskom krematóriu.
Meno rodáka z ukrajinského Mariupolu (nar. 31. 12. 1969) sa síce najväčšmi spájalo so slávnou érou pezinského basketbalu, ale svoju bohatú kariéru zakončil práve v drese Interu v roku 2011. O dva roky neskôr bol už ako člen realizačného tímu pri tom, keď žlto-čierni vybojovali vytúžený majstrovský titul. Na Pasienkoch sme ho vídali v posledných rokoch vždy, keď mu to zdravotný stav umožnil.
Mal presnú ruku, pevné nervy a hoci ho charakterizoval až ležérny pohyb, vždy bol na správnom mieste. Bol elitným strelcom, no zároveň aj skutočným tímovým hráčom, lídrom, ktorý vybojoval rekordných deväť titulov. Nik ich u nás nezískal viac, rovnakým počtom sa môže pochváliť len jeho bývalý spoluhráč Peter Mičuda. Jubilejný desiaty získal už ako asistent trénera, resp. koordinátor, po boku Aramisa Nagliča.
Bol to však aj výnimočný človek. Dokázal poraziť závislosť na alkohole i hazarde a po vyliečení neváhal pomáhať ľuďom, ktorí zvádzali rovnaký boj.
Andrej navždy zostane v našich srdciach i našej pamäti a budeme naňho spomínať v dobrom a s úsmevom, rovnako ako si na nasledujúcich riadkoch naňho zaspomínali jeho bývalí „kolegovia“ z basketbalových paluboviek...
Aramis Naglič: „V piatok ráno ma zobudila smutná správa, že Andrej už nie je medzi nami. Neviem prečo tí najlepší, musia odísť ako prví, ale mám naňho len tie najlepšie spomienky. Bol to veľmi dobrý človek a hráčska legenda. V Pezinku sme boli aj vďaka nemu skvelá partia a bol som šťastný, keď som ho znovu stretol v Interi ako asistenta. Nemôžem naňho povedať zlé slovo, vždy som ho žartovne volal môj Rus, a tak to aj zostane. Bude mi veľmi chýbať.“
Aramis, strieborný medailista z Barcelony a šampión Euroligy, bol Andrejov spoluhráč počas troch sezón v Pezinku, neskôr ako hlavný kouč Interu počas majstrovskej sezóny 2012/13 spolupracoval s Andrejom ako asistentom - koordinátorom, dnes je tréner KK Zadar.
Milan Černický: „Bol zárukou, že stabilne dá 30 bodov. Síce moc nebránil, no vždy bol, kde má byť. On sa teda tváril, že nebráni, ale povedal by som, že bránil pozične. Vybaví sa mi veľa spoločných zápasov, ale tiež pozápasové veci, oslavy víťazstiev. Napríklad, keď som hrával som za Inter, už som býval v Pezinku. Vzal som spoluhráčov na víno do Limbachu, kdesi sme stretli Andreja a jeden z nás ho hecoval, ako ho v najbližšom zápase ubráni a že nám nedá ani kôš. Vedel som, že to nemá hovoriť, lebo Andrej si počkal, dal 35 bodov a nedal nám šancu pomyslieť na víťazstvo.“
Bývalý reprezentačný kouč „Čendo“ bol najprv Andrejovým súperom, potom dlhoročným spoluhráčom a parťákom, neskôr ho viedol ako tréner v Pezinku počas majstrovskej sezóny 2007/08, dnes pracuje ako kouč.
Vladimír Kuznecov: „Tri veci sú pri mene Andrej Lukjnec podstatné: narodil sa pre basketbal. Mal to v sebe. Veľa by sa o tom dalo hovoriť, spomínať na zážitky. Nikto ale nemôže poprieť jeho talent. Druhá vec, aj keď sa v Pezinku zišla silná partia, vždy patril medzi tých, ktorí v zápase odovzdali maximum. No a po tretie, zaslúži si, aby v hale vyvesili dres s jeho číslom 17, v ktorom hrával. V našom mládežníckom klube v Pezinku toto číslo vyradíme a už nikto ho neoblečie. Na jeho pamiatku. Zaslúži si to.“
Ďalší odchovanec sovietskej basketbalovej školy, ktorý sa usadil na Slovensku, „Jovo“ stihol s Andrejom vybojovať sedem majstrovských titulov, na palubovke spolupracovali aj „naslepo“, dnes sa venuje mládeži.
Daniel Jakabovič: „Čo sa mi vybaví, keď spomenieme jeho meno? Strašne dobrý človek. Úprimný. A veľký športovec. Zažili sme toho veľa a radšej spomeniem jednu zo zábavnejších príhod. Pamätám si, keď sme s Pezinkom hrali európsky pohár niekde v Rusku. Prehrali a keď sme sa vracali späť na letisko, začali sme sa hádať, lebo sme mali na niečo rozdielny názor. Keď už tá hádka nabrala na sile natoľko, že podaktorí si mysleli, že sa pozabíjame, tréner Rožánek sa rozhodol zasiahnuť. Vtedy sa naša pozornosť upriamila na trénera, veľmi sme sa s ním pohádali, ale nestačilo nám to, a tak sme mu na letisku pribalili do batožiny nejaké tehly, aby sa mu lepšie cestovalo. Ono to dobre ilustruje, že obaja sme veľmi chceli vyhrávať a spoločne sme sa ťahali. Občas prišli aj nezhody, ale ako náhle nám to spolu zapadlo, tak všetko klapalo, ako má, ale alebo sa do nás niekto zamiešal, okamžite sme ťahali za jeden koniec povrazu.“
S Danom, súčasným konateľom Interu, hrávali spolu za Pezinok, a keď sa Andrej presunul do realizačného tímu Interu, jeho bývalý spoluhráč už bol členom manažmentu, ktorému sa v roku 2012 podarilo reštartovať slávny klub a o rok neskôr priviesť k titulu aj s Lukjancom na lavičke.
Peter Mičuda: „Keď sa spomenie jeho meno, ako prvý sa mi vybaví pezinský basketbal, ktorý sa spájal s osobou Andreja Lukjanca. Určite si ho ľudia zapamätali najmä pre jeho výnimočný zjav i výnimočné schopnosti. Keď ostatní možno nevedeli zlomiť zápasy, vtedy to boli Andrejove chvíle, keď nastúpil a prejavil svoju výnimočnosť a schopnosť dávať body a rozhodovať ťažké zápasy. Keď som prišiel do Pezinka, pristúpil som do rozbiehajúceho sa vlaku, ktorý ťahal on a následne všetky úspechy v domácej súťaži aj v európskych pohároch boli spojené s jeho osobou.“
S „Mičim“, súčasným riaditeľom SBL, boli najprv súpermi, potom spoluhráčmi v Pezinku, vybojovali spolu osem titulov a kariéru zakončili v Interi v roku 2011.
Martin Rančík: „Strašne ťažko sa o Andrejovi hovorí v minulom čase. Ako si ho ja pamätám, keď sme sa viacej zblížili počas môjho prvého roku pôsobenia v Interi, vždy to bol extrémne pozitívny človek. Vždy videl veci v tom lepšom svetle a nikdy nehádzal flintu do žita. Aj keď sme my ostatní situáciu vnímali inak, on bol možno jediný, ktorý našiel tie správne slová, aby nás naštartoval a posunul vpred. Bol to úžasný človek s obrovským srdcom. Takého si ho budem vždy pamätať. Odhliadnuc od toho, bol to Pán basketbalista, ktorý vždy v kľúčových momentoch, keď ho tím najviac potreboval, nikdy nezlyhal, zabral a vyhral pre svoje kluby veľa zápasov.“
Jeden z najlepších basketbalistov v ére samostatnosti „Maťo“ sa stihol s Andrejom spriateliť počas ročníka 2012/13, keď sa im podarilo pre Inter vybojovať vytúžený titul, prvý po 17 rokoch.
Autor: Adam Solga, zdroj: bkinter.sk
Foto: Facebook