• 1.

    LEV Levice
    23-7 53
  • 2.

    PDA Prievidza
    19-11 49
  • 3.

    SVT Svit
    18-12 48
  • 4.

    KMR Komárno
    18-12 48
  • 5.

    HAN Handlová
    16-13 45
  • 6.

    SNV Rytieri
    16-15 47
  • 7.

    INT Inter
    11-19 41
  • 8.

    LUC Lučenec
    10-21 41
  • 9.

    NIT Nitra
    4-25 33

Rumunská Oradea bola tohtoročným dejiskom B-kategórie majstrovstiev Európy do 18 rokov. Turnaja sa zúčastnil aj výber trénera Karola Kučeru, avšak nie s veľkým úspechom. Družstvo postihli dokonca záchranárske práce, napokon z toho bolo až 22. miesto. S koučom slovenskej reprezentácie sme sa obzreli za účinkovaním na podujatí.

- Ako by ste zhodnotili celkové účinkovanie družstva na turnaji?

„Celkovo musím zhodnotiť naše účinkovanie na turnaji ako neúspešné.“

- Aké pocity prevládajú po konečnom 22. mieste na šampionáte?

„Tak v prvom rade, je to hlavne sklamanie z konečného umiestnenia, ale hlavne aj z celého prejavu, aký sme na turnaji predviedli. Určite som nečakal, že padneme až na samé dno. Určitú časť zodpovednosti beriem na seba, pretože sme sa po úvodných prehrách nedokázali zmobilizovať hlavne ako tím. Neukázali sme žiadny charakter a od zápasu k zápasu sme padali dole.“

- Čo sa ukázalo ako zlomové na turnaji? Boli to hluché minúty v jednotlivých stretnutiach?

„Myslím si, že prvým zlomovým momentom bolo otvorenie druhého polčasu hneď v prvom zápase s Gruzínskom. Po skvelom začiatku a dobre odohranom polčase, keď sme ukázali veľké množstvo energie, s ktorou sme vstúpili do zápasu, sme neustáli obrovský tlak súpera a za úvodné dve-tri minúty hry sme stratili celý zápas a už sme sa nedokázali vrátiť. Druhým zlomovým momentom bol potom hneď druhý zápas s Írskom, ktoré dalo do hry oveľa väčšiu energiu a prevalcovalo nás o priepastných 32 bodov. V ďalších zápasoch našej skupiny to už potom vyzeralo tak, že sme dokázali s každým súperom hrať určitý čas vyrovnanú partiu, ale vždy prišla nejaká hluchá minútka – dve našej hry, kde sme hlavne nedokázali premeniť otvorené strely, či už spod koša, alebo z perimetra. Urobili sme veľké množstvo strát, ktoré nás zabíjali a tým sme prišli o možnosť uhrať dobrý výsledok.“

U18 macedonsko

- Ako je na tom Slovensko v porovnaní s basketbalovou Európou?

„Naším tajným cieľom bolo dostať sa do skupiny o 9. – 16. miesto. Ale už po prvých zápasoch sme videli, že je to nedosiahnuteľný cieľ. Európa nám odskočila na nedohľadno a bojím sa, že ešte veľmi dlho budeme čakať na generáciu hráčov, ktorá by nás k nej priblížila. Vyspelé družstva ako Izrael, Poľsko, Česko, mali skvele prepracovaný útočný systém, výborne dokázali kombinovať osobnú obranu so zónovou. Severné Macedónsko malo zase hráčov, ktorí hrali s obrovskou energiou, mali síce jednoduchší systém, v ktorom využívali hlavne pick and roll, po ktorom sa dostávali do dobrých streleckých pozícii a tie premieňali. Hlavne však, všetci hráči tých lepších družstiev boli skvele pripravení v individuálnej činnosti jednotlivca. Dokázali loptu viesť v plnej rýchlosti, nestrácali ju, nerobili chyby a mali skvelú streľbu, či už z dvojkovej vzdialenosti alebo z perimetra. A v neposlednom rade, dokázali hrať rýchlo, s obrovskou energiou a nasadením. Všetko dokázali robiť v šprinte.“

- Konečnú nomináciu ovplyvnili zranenia, aký dopad mali na tím?

„Nechcem sa vyhovárať na zranenia, ale určite aj to bol veľký dôvod nášho neúspechu. Veľký problém sme mali najmä na pozícii 4. Tu nám vypadlo hneď na začiatku niekoľko hráčov. Nechcem tu hovoriť mená, ale pri ich účasti sme určite mohli mať šancu na lepší výsledok. Nakoniec sa nám aj v priebehu turnaja zranili kľúčoví hráči, ktorých sme sa snažili pošetriť a čo najrýchlejšie doliečiť, aby mohli s nami odohrať dôležité záverečné zápasy.“

- Čo je potrebné zlepšiť, aby sa Slovensku podarilo dostať na vyššie pozície, respektíve do A-kategórie?

„Myslím si, že najdôležitejším x-faktorom v slovenskom basketbale je hlavne práca s mládežou v samotných kluboch, kde musia hráči pracovať na individuálnej zručnosti. Pokiaľ nebudú v každom klube minimálne a teraz to možno preženiem, traja - štyria profesionálni mládežnícki tréneri, ktorí by zo svojej mzdy dokázali uživiť rodinu, tak sa nikdy nikam nepohneme.“

Foto: Fiba.basketball