• 1.

    INT Inter
    8-1 17
  • 2.

    ZIL Žilina
    6-3 15
  • 3.

    LUC Lučenec
    6-4 16
  • 4.

    LEV Levice
    5-4 14
  • 5.

    PDA Prievidza
    5-5 14
  • 6.

    SVT Svit
    5-5 15
  • 7.

    HAN Handlová
    3-6 12
  • 8.

    KOM Komárno
    3-7 13
  • 9.

    SNV Spišská N.V.
    2-8 12

Hráčska a trénerská kariéra 53-ročného Chorváta Aramisa Nagliča priniesla viacero legendárnych momentov. Či už je to ikonické finále z roku 1992, kedy sa pod piatimi kruhmi postavili proti Dream Teamu vo finále, alebo mimoriadne úspešná kariéra v rodnej krajine a v Pezinku. Netreba zabudnúť ani na historický prvý trénerský titul, ktorý sa podaril na Slovensku s Interom. S koučom „žlto-čiernych“ sme sa obzreli za niekoľkými míľnikmi v jeho kariére, ale rozobrali aj súčasnosť.

- Opäť ste na Slovensku. Aký bol dôvod vášho návratu?

„Tento rok som bol voľný, nevyšli mi dva – tri angažmány, ku ktorým som bol blízko. Na konci februára mi volali z Interu, či by som bol pripravený zobrať družstvo do konca sezóny. Poznám prostredie, ľudí, Bratislavu, bol som tu už ako hráč a aj ako tréner. Nemal som žiaden problém prísť opäť sem.“

- Oslovila vás ponuka dosiahnuť niečo s družstvom Interu?

„Som motivovaný vždy. Myslím si, že tím je dobrý. Verím hráčom. Samozrejme, nebude to jednoduché. Môj cieľ, prečo som aj sem prišiel je, aby som sa pokúsil vyhrať druhýkrát titul majstra Slovenska. Vôbec to nebude ľahké, budú proti nám dobrí súperi. Najskôr sa musíme dostať do semifinále, potom do finále. Máme dobrú pozíciu, dobre sa pracuje. Dúfam, že na konci budeme úspešní.“

- V akom stave ste našli tím po svojom predchodcovi?

„Je to veľmi dobré družstvo, čo sa týka šatne a atmosféry. Myslím si, že je to dobrá partia. To je veľmi dôležité. Chlapci sú veľmi pracovití. Z tohto pohľadu som nemal žiaden problém. Pracovná etika je na vysokej úrovni. Potreboval som týždeň na to, aby som si zvykol na nižšiu kvalitu a úroveň basketbalu, v porovnaní s Jadranskou ligou, kde som pôsobil. Budem sa však snažiť odovzdať tomuto tímu všetko, aby bol ešte lepší. Bol by som veľmi hrdý na to, aby hráči podali maximálne možné výkony z individuálneho hľadiska.“

- Ako sa budete snažiť hrať pod vaším vedením?

„Pracujeme na zmenách v signáloch a systémoch. Určite sme v základnej časti neukázali všetko. Play off je iná súťaž – dôležitá. Tam pôjdeme naplno. Chcem hrať agresívnu obranu a rýchlejšie, ako tomu bolo doteraz. Z toho sa pôjde rýchlejšie do protiútokov, máme na to energiu a rotáciu.“

- Ako sa vám javí úroveň Slovenskej basketbalovej ligy?

„Ak to porovnám so sezónou 2012/2013, kedy som tu bol, tak si myslím, že je úroveň trochu nižšia. Vtedy bola veľmi silná Nitra, Komárno a Inter na konci sezóny. Úroveň je však dobrá. Vidím, že sa tu ľudia o basketbal zaujímajú. Finančné podmienky klubov sú také, aké sú. V každom klube sa robí maximum. Viem, aké je to pracovať s tým. Pred každým preto klobúk dole. Myslím si, že naša liga je silnejšia ako rakúska alebo švajčiarska. Prichádza sem viac Chorvátov, preto som toho názoru, že úroveň je dobrá.“

- Vráťme sa do minulosti, pred 16 rokmi ste tu hrali za Pezinok...

„Zlaté časy. Mali sme silné družstvo, hrali sme Saportov pohár. Výborné prostredie, Pezinok bol basketbalovým kráľom. Pre nás cudzincov sa na Slovensku vtedy výborne žilo.“

- Je niečo špeciálne, na čo si z tej éry spomínate?

„Pamätám si finále proti Interu, to bola tuším moja prvá alebo druhá sezóna. Vyhrali sme vo finále 4:0 na zápasy, ale bolo to náročné. Celú sezónu bola plná hala, výborní fanúšikovia a hral sa skvelý basketbal. Boli tu kvalitní cudzinci ako Dragan Ristanovič, Gerald Lewis, Denis Mujagič, Brett Szabo. Nikdy nezabudneme na miestnu hviezdu Andreja Lukjanca, či na domácich hráčov ako Peter Mičuda, Pavel Weiss, Milan Černický. Navždy budem na to spomínať.“

- Vaša basketbalová kariéra je veľmi bohatá. Okrem Pezinka ste hrali za Split, Cibonu Záhreb, ale je tu aj olympiáda v Barcelone v roku 1992. Je striebro vašim vrcholom v kariére?

„Olympiáda je niečo špeciálne. Pre každého športovca je to vrchol, už len tam byť. Nielen to len kvôli športu, ale aj kvôli tomu, že na jednom mieste vidíte najlepších športovcov na svete. V tom momente je to niečo špeciálne. To ani nehovorím o Dream Teame (poz. tím USA), s ktorým sme hrali dvakrát. Keď sledujete Micheala Jordana na tréningu alebo po ňom a potom hráš proti osmičke až desiatke hráčov, ktorí sú teraz v Sieni slávy a sú v Top 50 basketbalovej histórie...sledujete ich v televízii a potom ste s nimi na palubovke, to je pocit, ktorý sa nedá nikdy zopakovať. Dalo by sa povedať, že to bolo privilégium stáť vedľa nich na palubovke. Všetku prácu, ktorú si investoval do seba ako športovec, tak sa ti vráti takýmto spôsobom. To je niečo, na čo sa bude spomínať do konca života.“

- Na vašej strane však boli tiež legendárni spoluhráči – Dražen Petrovič, Toni Kukoč, Dino Radža a tiež aj aktuálny tréner slovenskej reprezentácie Žan Tabak. To bola tiež úžasná partia...

„Musím povedať, že keď som hrával v Splite a v reprezentácii, tak basketbal vyzeral strašne jednoducho. Basketbal má svoju logiku, ale keď prídeš s takými hráčmi na palubovku, tak pochybnosti sú preč. Tréner raz povie, čo sa má hrať a oni to vedia. Bolo to krásne. Pamätám si, že sme hrali v roku 2003 hrali v Záhreb spomienkový zápas po 10 rokoch od olympiády. Ešte aj vtedy bolo cítiť, ako tí hráči poznali hru. Bolo krásne byť s nimi na palubovke.“

­- Ako si spomínate na klubovú kariéru v Splite a Cibone Záhreb? Čím boli tieto mužstvá výnimočné?

„Pred Splitom som hrával v Rijeke, ktorý hrával druhú najvyššiu súťaž. V Splite bol tréner, ktorý bol trikrát víťazom Euroligy. To je niečo neuveriteľné. Výborná partia v šatni, talent, hráči s veľkými ambíciami a chuťou trénovať. Musím povedať, že tréningy boli lepšie ako zápasy. Všetci hráči bojovali o svoju pozíciu v tíme. Tréner nemal nikdy problém s motiváciou, to bolo úžasné. Cibona bola v tých časoch organizačne ako chorvátsky Real Madrid. Bohatý klub, s nimi som bol majster Chorvátska. Potom bol ešte Zadar. Som jediný hráč, ktorý vyhral chorvátsky titul s troma rôznymi klubmi – Cibona Záhreb, Split a Zadar.“

- V sezóne 2012/2013 to bol historický titul, pre Inter sa skončilo tým 17-ročné čakanie. Súčasťou tímu boli Alando Tucker a Marlon Garnett, ktorí boli na inej úrovni.

„Mená tam boli, ale mali sme veľmi veľa problémov. O to je ten titul pre mňa sladší, nebolo to totiž vôbec jednoduché. Mená totiž negarantujú titul. Garnett totiž nehral sezónu pred tým, mal k tomu svoj vek. Tuckera trápili zranenia s kolenom, proti Komárnu mal otras mozgu. Martin Rančík mal tiež problémy s kolenom. To, čo nás doviedol k titulu, bolo charakter družstva. Rančík a Nenad Miloševič boli veľkými bojovníkmi a hráčmi. Za svoju dlhú kariéru som sa len málokedy stretával s takými hráčmi, ako boli Garnett a Tucker. Boli to páni hráči, mali charizmu, pracovití boli a prišli sem pokúsiť sa vyhrať titul.“

naglic tema 1

- Bol Alando Tucker rozdielovým hráčom?

„Mnoho hráčov so skúsenosťami z NBA nevie hrať v Európe. On bol však veľmi bojovný chalan, vydal zo seba všetko, aby sa vyhral titul. Bol skvelý v šatni, mal výborný charakter a jeho hráčska kvalita bola na vysokej úrovni. Vtedy, keď sme to najviac potrebovali, tak on odohral najlepší zápas.“

- Sedemzápasová séria, vždy vypredaná a rozhodujúci finálový duel v Komárne.

„Predchádzajúci zápas bol horší, prehrávali sme doma o 23 bodov, ale otočili sme to a vyhrali sme to 78:74. Keď som sem prichádzal, tak vôbec neočakával niečo také. Bolo to veľmi emotívne, budem si to pamätať celý život. Titul a tie zápasy boli niečo špeciálne. Mám veľkú kariéru, hrával som veľa zápasov, ale čo sa týka Slovenska, tak to nové obdobie, bola najlepšia propagácia basketbalu, aká sa mohla stať.“

- Bola to krátka epizóda vo vašej kariére, ale niesla sa v duchu – „Prišiel, videl, zvíťazil“.

„Z mojej strany to bolo veľké riziko. Bola to situácia, v ktorej to bolo 'lose - lose'. Ak nevyhráš titul, tak si looser, pretože si mal dobrý tím. Ak vyhráš titul, tak si ho vyhral, lebo si mal dobrý tím. Zobral som to však, išiel som do toho rizika, pretože som chcel tú emóciu. Počas hráčskej kariéry som ukazoval, že som víťazný typ a bojovník. Dávam všetko do toho, podobne ako teraz. Na konci to vyšlo a bol som na to hrdý, že sa to po 17 rokoch podarilo.“

- História sa môže opakovať, keďže aj teraz ste prišli počas rozbehnutej sezóny. Tím podľa všetkého potreboval zmenu, takže každý asi vie, čo sa od vás očakáva.

„Vtedy aj teraz bolo prvé stretnutie proti Handlovej. Dúfam, že sa veci uberajú správnym smerom (úsmev). Bude to ale pre nás ťažké. Nie je to samozrejme také, ako vtedy. Aj teraz je tím dobrý, ale napríklad Levice sú minimálne tak dobré, ako Inter. Levice mali síce viac prehier, ale tie prišli v momente, keď mali starosti. Vymenili dosť veľa hráčov v tíme. Neexistuje jasný favorit. Inter vždy chce titul, je to ambiciózny klub. Presne to sa mi páči, chcem niečo robiť, už ako hráč som chcel pre niečo bojovať. Ja osobne nerobím prácu pre to, aby som bol niekde v strede alebo hore alebo dole. Motivuje ma to, že sa chceš udržať v lige alebo chceš byť majster. Tentoraz je to boj o majstra. Som veľmi motivovaný, aby som to ešte raz dokázal a urobím pre to všetko.“

 

Foto: Vladimír Dorňák, pezincan.pezinok.sk, nba.com