V sobotu o šiestej večer vypuknú semifinálové boje. Pritom ešte nikdy v histórii našej najvyššej súťaže sa nestalo, aby na seba narazili nielen štyri najlepšie mužstvá, ale zároveň aj najväčší rivali.
O rivalite Prievidze s Handlovou aj Komárna s Interom sa v uplynulých dňoch a týždňoch rozprávalo takmer neustále. Pozrime sa však trocha bližšie, kam siahajú jej korene.
TRADÍCIA STARÁ ŠTYRIDSAŤŠESŤ ROKOV
Dávno-pradávno, v krajine za siedmimi horami a siedmimi dolinami... Aj takto nejako by sa mohlo začať rozprávanie o počiatkoch najtradičnejšieho slovenského basketbalového derby. Tie siahajú do doby, keď väčšina priaznivcov navštevujúcich tribúny prievidzskej Niké Arény a handlovskej športovej haly ešte ani nebola na svete.
Ak máme veriť kronikám, v sobotu 22. novembra 1969 sa prievidzskí „bôbari“ a handlovskí „krekáči“ stretli po prvýkrát. Odvtedy na seba narazili celkovo v 108 súťažných stretnutiach. Prievidza zvíťazila 69-krát, Handlová 39-krát.
Nestačí však iba vychrliť pár štatistických údajov. Pochopiť rivalitu týchto dvoch mužstiev možno len vtedy, keď dokážeme precítiť, akým fenoménom je basketbal v jeho tradičnej bašte, na hornej Nitre. Zápolenie „baníkov“ proti „baníkom“ bolo vždy vďačným námetom podpichovania medzi kolegami v práci, či spolužiakmi na školách. Možno, že dnes už v oboch mestách neprežívajú vzájomné konfrontácie tak intenzívne, no to sa isto zmení s pribúdajúcimi semifinálovými zápasmi. Je to pomerne jednoduchá rovnica: čím viac bude dianie na palubovke vyrovnané, tým viac emócií i pozornosti táto séria vzbudí.
V derby sa rodili legendy a písali veľké športové drámy. Spätne z nich možno vyvodiť viacero zaujímavých zistení. Napríklad, že Handlovčanom prievidzská pôda doslova horí pod nohami: Prievidza z 55 doterajších domácich duelov nedotiahla do víťazného konca len 6! Pripomenúť túto historickú štatistiku má význam aj preto, že prvý a tiež prípadný rozhodujúci siedmy duel sa budú hrať práve v prievidzskej Niké Aréne.
KOMÁRŇANSKÁ LOĎ NECHCE ZNOVA STROSKOTAŤ NA INTERI
Bratislava sa v sezóne 2014/15 po rokoch znova dočkala mestského derby, v ktorom si dovedna osemkrát zmerali sily Inter a Karlovka. Najúspešnejší slovenský klub však má podstatne väčšieho rivala o čosi ďalej po prúde Dunaja.
Komárno má v najvyššej súťaži aj geograficky bližších súperov, no žiadny z nich nevzbudzuje také emócie tamojších fanúšikov ako žlto-čierni. Tieto mužstvá sa stretávajú už celé roky a Inter sa v Komárne tešil rovnakej „priazni“, ako temer každý bratislavský tím, keď pricestuje na súperovu pôdu. Lenže počiatky súčasnej rivality – vskutku intenzívnej – môžeme datovať do roku 2013.
Čo sa vtedy stalo? Pred finále sa komárňanský manažér Jozef Paulik postavil na stranu nespokojných Nitranov. Tí sa nepreniesli cez - podľa ich názoru neoprávnený - štart Martina Rančíka v piatom semifinále (Inter vyhral 4:1 na zápasy) a neodpustil si pár šťavnatých poznámok. Boli to povestné polienka pod kotol. A ten kotol vrel!
Treba však zdôrazniť, že až na pár drobných incidentov bolo finálové dianie korektné, vďaka čomu si basketbalové Slovensko mohlo vychutnávať jednu z najlepších finálových sérií. Ak nie vôbec najlepšiu. Keby sme chceli použiť klišé, mohli by sme tvrdiť, že takú drámu by nenapísal ani maestro Shakespeare. Držme sa však faktov: Stáli proti sebe dve vynikajúco vyskladané mužstvá (v tom bratislavskom figurovali aj dvaja veteráni so skúsenosťami z NBA), ktoré bažili po zlate. A spravili maximum, aby ho získali.
Bližšie k nemu malo Komárno. V sérii hranej na štyri víťazstvá viedlo v šiestom zápase počas druhej štvrtiny už o 23 bodov a jeho fanúšikovia začali v bratislavskej Hant Aréne oslavovať titul. Domáci diváci na vypredaných Pasienkoch len neveriacky krútili hlavami. Lenže interisti po heroickom výkone otočili, vyrovnali na 3:3 a v Komárne potom tesne vyhrali rozhodujúcu finálovú bitku (82:80). Tá sa hrala na ostrí noža a tiekla v nej aj krv (z Rančíkovho čela). Symbolická daň za zlato.
V play-off sa tieto dve mužstvá stretli aj vlani. Komárno však nehralo v špičkovej forme, kým Inter bol v podstate nezastaviteľný, a tak v semifinále prehralo s Bratislavčanmi 0:4 na zápasy. Ten posledný sa však pretiahol až do tretieho predĺženia, čo bol jednak neklamný dôkaz charakteru vtedajšej komárňanskej zostavy, ale tiež doklad toho, že zápasy s Interom sa jednoducho nevypúšťajú. Za žiadnych okolností. V tejto sezóne vzájomnú rivalitu priživilo finále Budiš Slovenského pohára. Komárno hralo pred vlastným publikom a celkom oprávnene plánovalo triumf v pohári, ktorý vyhralo aj predvlani, ale Inter mu tieto plány vyfúkol, zvíťazil 87:80, keď 29 bodmi zažiaril Martin Rančík.
Obaja súperi, najmä však tréneri Komárna aj Interu, teraz o sebe hovoria zdvorilo a s rešpektom. Ale je to pomerne jednoduché: kým Interu ide o to, aby potvrdil, že vždy, keď o niečo ide, dokáže „lodiarov“ prekonať, tí sa budú zo všetkých síl snažiť, aby sa ich žlto-čierne prekliatie skončilo.
A aktualita na záver? Vracia sa T. J. Bannister! Komárno síce muselo dať cez týždeň zbohom Jaytornahovi Wissehovi, ktorí nemal v poriadku „papiere“, ale keďže s tým už dlhšie počítalo, táto skutočnosť ho príliš nevyrušila v príprave pred semifinále. Skôr naopak, do zostavy sa po takmer dvojmesačnej absencii vráti spomínaný tvorca hry Bannister, trojnásobný hráč mesiaca. Ten už tri týždne zarezáva s mužstvom a mohol teda zasiahnuť aj do štvrťfinále, ale klub sa rozhodol šetriť ho, dopriať mu čas na zotavenie, a tak proti Banskej Bystrici stavil na jeho „záskok“, teda Wisseha.
FOTO: VLADIMÍR DORŇÁK