• 1.

    KMR Komárno
    0-0 0
  • 2.

    PDA Prievidza
    0-0 0
  • 3.

    LUC Lučenec
    0-0 0
  • 4.

    INT Inter
    0-0 0
  • 5.

    SVT Svit
    0-0 0
  • 6.

    HAN Handlová
    0-0 0
  • 7.

    LEV Patrioti
    0-0 0
  • 8.

    SNV Rytieri
    0-0 0

Dlho nebolo celkom jasné, či Inter Bratislava vstúpi do nadchádzajúceho ročníka Niké Slovenskej basketbalovej ligy, alebo si dá ročnú prestávku, pokým sa skončí rozsiahla rekonštrukcia Eurovia Arény. Aj iné kluby si v minulosti dopriali podobnú pauzu, no žlto-čierni sa napokon rozhodli nevydať sa touto cestou. Postupne budujú káder, ktorý bude znova mixom talentov z vlastnej mladežníckej pyramídy, ktorá momentálne nemá na Slovensku konkurenciu, a zaujímavých cudzincov. Hneď prvé meno, ktoré môžeme potvrdiť, nás mimoriadne teší. Do Interu sa vracia jedna z jeho legiend, ikonický Buli – Goran Bulatovič!

„Po deviatich rokoch, ktoré som strávil na Slovensku, som sa pred minulou sezónou chcel vrátiť domov, aby som bol bližšie rodine a vyskúšal si inú súťaž. Už na konci sezóny sme sa zhovárali s Mišom Ondrušom a páčil sa mi plán, ktorý Inter má, že chce hrať a aj hrá s mladými hráčmi. Mnohých tých chlapcov poznám a keď som bol v minulosti zranený, trocha som ich aj trénoval. Bola to dobrá ponuka a ja sa budem snažiť pomôcť tímu a týmto mladým chlapcom,“ hovorí 34-ročný čiernohorský rozohrávač, ako sa „upiekol“ jeho tretí prestup do Interu.

Goran Bulatovič prišiel po prvý raz do Bratislavy v roku 2012 a bol dôležitou súčasťou „reštartu“ klubu z Pasienkov. Ročník 2014/15 strávil v Spišskej Novej Vsi, kde na konci ročníka zaznamenal za desať dní dvakrát triple-double, čo sa potom dlho nikomu nepodarilo, až pokým podobný kúsok nevyšiel vlani interistovi Lautarovi Lópezovi. V každom prípade, v lete 2015 sa „Buli“ vrátil do Bratislavy a pôsobil v nej až do ročníka 2020/21, ktorý absolvoval v Handlovej. Potom sa nakrátko vytratil slovenským fanúšikom z očí. O uplynulej sezóne, ktorú odohral v rodnej Čiernej Hore, vraví: „Pôsobil som najprv v tíme Primorje 1945, ako názov napovedá, sídliacom pri mori. Pred play-off som prestúpil do KK Podgorica z hlavného mesta. Postúpili sme do semifinále, kde sme hrali proti Buducnosti Podgorica, klubu štartujúcemu aj v EuroCupe. Môžem teda povedať, že to bol dobrý rok. Nemôžem tvrdiť, že nová skúsenosť, lebo v tejto lige som už hral, ale po deviatich rokoch sa zmenila a myslím, že je lepšia.“

Napriek tomu, že čas letí a z mladého Buliho, vtedajšieho člena širšieho kádra čiernohorskej reprezentácie, sa za desať rokov stal skúsený veterán, 184 cm vysoký rozohrávač si stále udržiava dobrú výkonnosť, čo chce potvrdiť aj v nadchádzajúcom ročníku. Aké ciele si kladie? „Podstatné je to prvé, čo som už povedal – pomôcť mladým. Ale určite mám aj vlastné ciele. Chcem ukázať, že aj v rokoch, ktoré už mám, sa cítim dobre a môžem pomôcť Interu k čo najlepšiemu výsledku. Hlavne však budem šťastný, keď uvidím, že naši mladí hráči sa zlepšujú a na konci sezóny budem môcť povedať, že sme spravili dobrú vec, odviedli kus roboty a máme troch či štyroch mladých basketbalistov, ktorí sú o kusisko ďalej než boli na jej začiatku.“ Popri skúsenom „učiteľovi“ by sa mohol zdokonaľovať napríklad aj 18-ročný Martin Koller, ktorý zažiaril v druhej polovici uplynulého ročníka. Pravda, ak sa rozhodne zotrvať v Interi, pretože momentálne je ešte stále v hre aj jeho prípadný odchod do zámoria. Hoci obaja sú „jednotky“, hrať by mohli aj vedľa seba, čo by bol mimoriadne zaujímavý taktický variant. Čas ukáže...

V každom prípade, návrat ikonického Buliho je už hotová vec. A keď o ňom hovoríme ako o klubovej ikone, ani trocha nepreháňame. V Interi v uplynulých desiatich rokoch pôsobili mnohí skvelí basketbalisti. Mená ako Radoslav a Martin Rančíkovci, Justin Graham, Alando Tucker, Marek Kozlík, Nešo Miloševič, Michael Fusek, Peter Sedmák, Michal Baťka, Ondřej Starosta, Martin Bílik a viacerí ďalší patrili medzi miláčikov publika. Ale azda nik nestelesňoval príslušnosť k interistickej rodine a nemal taký vrúcny vzťah s fanúšikmi ako práve Buli. Prezývka „brate“, mu neprischla náhodou.

V minulej sezóne hral pritom Inter pred skoro prázdnymi tribúnami v Pezinku. Ročník predtým odohral bez divákov pre ochorenie covid-19. Teraz všetko nasvedčuje tomu, že kým nebude ukončená rekonštrukcia Pasienkov, bude pôsobiť v malej hale, skôr telocvični, na Vietnamskej ulici. Buli dúfa, že v tamojšom komornom prostredí vytvoria skalní Interu poriadne elektrizujúcu kulisu. A práve na verných fanúšikov sa už veľmi teší: „Áno, určite! Veď hovoríme o chalanoch, s ktorými sme strávili sedem rokov a neboli to len fanúšikovia. Boli viac. Veľakrát sme spolu oslavovali výhry a tituly. Budem rád, ak sa vrátia. Ako tím budeme celkom isto potrebovať ich veľkú podporu.“ A ako Buli prezradil, teší sa nielen na spoluhráčov, trénera a ľudí v klube a okolo klubu, ktorých dobre pozná, ale aj na miesta, ktoré si za tie roky v Bratislave obľúbil. „Hlavne na kaviarne a reštaurácie, kam sme chodili so spoluhráčmi. Dúfam, že aj mladých trocha naučím piť kávu. Sú mladí, ale vyskúšam to,“ s úsmevom netají vážnu ambíciu.

Je na čo spomínať...

Majstrovské tituly v rokoch 2013, 2014, 2017 a 2019, Slovenský pohár 2016, účinkovanie vo FIBA Europe Cupe aj predkole Ligy majstrov – to všetko sú veľké momenty Interu, pod ktorými je podpísaný aj Goran Bulatovič. Preto, keď sa Buliho pýtame na najsilnejšie zážitky z Bratislavy, na ktoré najradšej spomína, bez váhania odvetí: „Na tituly, ktoré sme vyhrali. Na štyri majstrovské tituly a jeden pohár, ktoré som s Interom získal. To sú momenty, ktoré si budem pamätať po celý život. Najlepšie chvíle v živote som prežil práve v Interi. To je možno hlavný dôvod, prečo sa teraz vraciam späť.“

Zdroj: bkinter.sk

Foto: Lukáš Droppan