• 1.

    INT Inter
    23-5 51
  • 2.

    LEV Levice
    17-11 45
  • 3.

    LUC Lučenec
    15-13 43
  • 4.

    PDA Prievidza
    16-12 43
  • 5.

    SVT Svit
    14-14 42
  • 6.

    ZIL Žilina
    14-13 41
  • 7.

    HAN Handlová
    9-18 36
  • 8.

    SNV Spišská N.V.
    9-18 36
  • 9.

    KOM Komárno
    7-20 34

Na Slovensko prišiel vo veku 20 rokov a sám ani nečakal, že s krátkymi prestávkami tu odohrá 17 sezón, získa občianstvo a usadí sa v tejto krajine. S momentálne najstarším hráčom SBL Nenadom Miloševičom sme sa porozprávali o jeho kariére a uplynulom ročníku, ktorý strávil v Komárne a Lučenci.

Od predčasného konca SBL-ky ubehli už viac ako dva mesiace. Aktivita klubov postupne ožíva, do popredia sa postupne dostávajú hráčske prestupy. Bez klubovej príslušnosti je momentálne „Nešo“, ktorý už začal s postupnou prípravou na ďalší súťažný ročník: „Začal som pracovať na sebe, na tých veciach, ktoré mi počas sezóny chýbali - posilňovanie a doliečenie starých zranení. Udržiavam sa. Čakám na otvorenie posilňovní, keďže som cez leto zvyknutý veľa posilňovať. So susedom si zahrám tenis. V Srbsku hrám s chalanmi, ktorí hrávajú mimo domova a niekedy sú tie zápasy medzi nami kvalitnejšie, ako v našej lige. Teším sa na návrat domov a začiatok basketbalových vecí.“

Jeho slovenský príbeh sa začal písať v roku 2003, kedy sa v najvyššej súťaži objavil v drese Handlovej. „Prišiel som sem náhodou, poznal som s vtedajším trénerom Handlovej Draganom Tomanovičom. V Belehrade som sa zranil, pretrhol som si krížne väzy a to bola pre mňa v Srbsku stopka. Konkurencia je tam na inej úrovni, rok som stál a serióznejšie ponuky neboli. Handlovú som nepoznal, nemal som informácie o lige. Prišiel som sem nad ránom, všetko tu bolo prázdne a zatvorené. Bývanie nebolo nejaké extra, z izby som chodil na tréning. Nik nerozprával anglicky, okrem Ondreja Haviara. Prvý dojem nebol bohvieaký, ale mne to bolo jedno, pretože som šiel za svojím snom - hrať basketbal. Prvá sezóna bola kľúčová a zlomová, z pohľadu môjho pokračovania na Slovensku,“ spomína Miloševič.

neso sr 1

Všetko ďalšie je už minulosť. V súčasnosti 37-ročný rozohrávač si postupne počas 16 rokov zahral v rámci najvyššej súťaže za Svit, Levice, Pezinok, Inter Bratislava, Komárno a Lučenec. Odskočil si aj do zahraničia, konkrétne obliekol dres gréckeho Xanthi, rakúskeho Sankt Pöltenu a kazašského Atyrau. Počas tejto bohatej kariéry získal na Slovensku trikrát titul, rovnako má v zbierke štyri kovy za víťazstvo v Slovenskom pohári. Predstavil sa aj v All Star zápasoch, na svojom konte má aj veľký počet individuálnych ocenení. „Nečakal som to. Nemyslel som si, že budem žiť na Slovensku, keď som sem prvýkrát prišiel. Ani neviem ako tie roky ubehli,“ uviedol „Nešo“.

Paradoxne, z jeho vlastného pohľadu neprišiel najväčší úspech na klubovej scéne, ale na medzinárodnej. Pred šiestimi rokmi si totiž mohol na seba navliecť reprezentačný dres Slovenska. Nakoniec z toho boli v bielo-modrom drese dva kvalifikačné cykly, o postup na ME 2015 a 2017: „V Srbsku som nedostal šancu na kariéru, respektíve na to, aby som sa basketbalom mohol živiť. Profesionálna šanca prišla na Slovensku. Bola to pre mňa obrovská česť, keď ma zavolali do reprezentácie. Splnil som si sen a je to najväčší úspech v mojej kariére.“

neso sr 2

Po zastávke v ďalekom Kazachstane sa na necelé tri roky usadil v Komárne. Najskôr bol medzi „obuvníkmi“ len členom hráčskeho kolektívu, neskôr zastával aj post športového manažéra. V predchádzajúcom ročníku sa však jeho misia na juhu Slovenska predčasne skončila. „Komárno je basketbalové mesto, ľudia tam milujú basketbal. Rád som za nich hral a som šťastný, že som bol súčasťou ich úspechov. Prvý rok bol fantastický, mali sme šancu na finále, ale vypadli sme s Levicami. 'Hugo' (poz. generálny manažér Jozef Paulik) mi navrhol, že by som mu mohol pomôcť po basketbalovej stránke, so zložením tímu a oslovovaním hráčov. Myslím si, že sa vtedy počas leta zložil veľmi dobrý tím. Čo by bolo, keby bolo. Nastali tie problémy, ktoré nastali. Žiaľ, všetko dnes závisí od financií. Škoda, že sme nemohli dokončiť sezónu tak, ako sme ju začali. Nedalo sa však ďalej pokračovať. Aj pre mňa, aj pre nich to bolo najlepšie, aby som odišiel a mohli sa pohnúť ďalej,“ vyjadril sa Miloševič.

Bez klubovej príslušnosti bol napokon len necelý mesiac, o jeho služby prejavilo záujem vedenie Lučenca: „S Peťom Jankovičom sa poznáme dlho, zavolali sme si, povedali sme si, čo sa odo mňa očakáva a aká je tam situácia. Chcel som byť síce trochu bližšie od domova, ale situácia v Lučenci zavážila. Hralo sa o popredné priečky a veril som, že môžem tímu pomôcť. Dlho som neváhal.“

DSC 0279

„Nešo“ si musel vo svojom novom pôsobisku zvyknúť na odlišné postavenie, aké mal v predchádzajúcich kluboch. Zrazu naskakoval do zápasov z lavičky, jeho minutáž a štatistiky išli tak prirodzene dole: „Možno to bola moja chyba, že som až príliš pozeral na to, aby som niečo nepokazil. Mike Caffey bol fantastickým hráčom na tej pozícii, ktorú ja hrám. Na tréningu a na zápasoch som sa snažil pozerať na to, čo tím potrebuje. Tým, že som málo hral, tak aj istota nebola taká, ako keby som viac na ihrisku. Preto mi je ľúto, že sa sezóna skončila tak, ako sa skončila, keďže v posledných zápasoch som začal hrať tak, ako ja viem. Bola to nová skúsenosť, videl som iný štýl basketbalu. V Lučenci som bol veľmi spokojný.“

Aj keď je považovaný za ostrieľaného matadora, tak pod deravými košmi plánuje hrať aj naďalej. Určite by tak nemal prísť o post najstaršieho hráča SBL, v akom drese to bude, to ukážu až najbližšie týždne. „Chcel by som ešte hrať, hlad po basketbale mám stále. Uvidíme, ako to dopadne, ešte je priskoro o tom hovoriť,“ dodal Miloševič.

Foto: Vladimír Králik, Vladimír Dorňák, Daniel Faix, archív