Záver finálovej série si Spišskí Rytieri predstavovali v domácom prostredí inak, ale s odstupom času sa zisk striebra a skompletizovanie medailovej zbierky za tri roky, bude brať ako obrovský úspech. Vo všetkých prípadoch bol pri tom v pozícii trénera Teo Hojč. S dlhoročnou stálicou Niké SBL sme hodnotili v mnohých ohľadoch turbulentnú a náročnú sezónu, ktorá opätovne posunula klub.
Konečný výsledok posledného finálového zápasu a celej série je skôr pre štatistérov, história si bude hlavne pamätať záverečné umiestnenie a komu sa na krk vešali medaily. V prípade Spišiakov to bolo striebro, ktoré im v doterajšej zbierke cenných kovov chýbalo. „Dosiahli sme druhý najväčší úspech v histórii klubu. Cesta k nemu bola iná, ako by sme možno chceli alebo očakávali, ale keď to bolo najviac potrebné, tak sme mali asi najlepšiu formu v rámci celej sezóny. Stojí za tým veľa práce, niekedy sú to ťažké rozhodnutia a momenty. Šport je niekedy zvláštny, pred rokom sme napríklad počas základnej časti hrali výborne a vyhrali ju, boli sme možno nad našim potenciálom a v semifinále play off sme prehrali zápas č. 5, čo bolo veľké sklamanie. V tomto ročníku bola základná časť hore-dole, ale v play off sme hrali na hranici, respektíve nad naše možnosti. Vo finále sme prehrali s ďaleko najsilnejším klubom v lige, ktorý hral počas celej finálovej série výborne a aj touto cestou im chcem pogratulovať k titulu,“ prezradil na úvod bilančného rozhovoru slovinský kouč.
Druhá účasť vo finále prišla po prepisovaní míľnikov Niké SBL, do bojov o majstrovský titul sa dostali Rytieri ako najnižšie postavený tím po základnej časti. Nikdy predtým sa nestalo, aby sa to podarilo nasadenej šestke v play off. Aj to dokumentuje slová trénera o správnom načasovaní formy, keď dvakrát prebili výhodu domácej palubovku, ktorú mal ich štvrťfinálový a semifinálový súper.
„Povedzme si pravdu, asi nikto nás nečakal, že budeme vo finále. V nejakej fáze možno ani my sami nie, ale v športe, ako aj v živote je dôležité nikdy sa nevzdávať. Liga bola, okrem možno Levíc, veľmi vyrovnaná a cítil som, že každý tím od druhého do ôsmeho miesta má šancu dostať sa do finále. V toto bolo potrebné ešte presvedčiť hráčov,“ poznamenal Hojč.
To sa mu dokonale podarilo, čo vyústilo v pravdepodobne ďalší banner s úspechmi v hale v Spišskej Novej Vsi. „Začalo to už nejaký mesiac a pol pred play off. Zmenili sme nejaké veci v tréningovom procese, pochopili, že keď sa viac sústredíme na obranu a tímovú hru, plus, že sa každý hráč hlavne koncentruje, čo môže najviac pomôcť tímu, tak vtedy naše šance na víťazstvo sa automaticky zvyšujú. Odvtedy sme začali veriť, že môžeme niečo urobiť v play off. Veľa sme toho mali postaveného v obrane a v útoku na 'Fusovi'. Bol ligovým lídrom v doskokoch a v blokoch, čo asi hovorí o tom, ako bol pre nás dôležitým hráčom. Museli sme sa teda rýchlo prispôsobiť tomu, že už nebude hrať. To nebolo jednoduché, pretože hráči niečo počas celej sezóny trénujú, niektoré veci sú tak zautomatizované a potom ich je potrebné rýchlo meniť. Som ale rád, ako to hráči zvládli. Hlavne v štvrtom semifinálovom zápase s Prievidzou sme to zvládli, pretože sme sa nechceli vracať k súperovi,“ zhodnotil tréner Rytierov formu v play off a absenciu Michaela Fuseka v závere sezóny.
Ani tento ročník nebol pre Hojča jednoduchý, z pohľadu počtu zranení, absencií a tiež hráčskych rošád. Najskôr sa zopakovala po roku situácia, keď sa do najvyššej nemeckej súťaže poberal ich hráč. Abu Kigab si mimochodom zastal svoju úlohu v Heidelbergu, kde pomohol svojimi výkonmi k záchrane. Na približne štvrťroka následne vypadol Lautaro Lopez, neskôr nevyšla stávka na Nigela Johnsona a potom prišiel odchod Daishona Smitha do Interu.
„Vo fáze, keď sme mali Smitha s Kigabom, tak sme mali hádam väčší útočný potenciál, ako tomu bolo v závere sezóny. Vtedy sme presvedčivo doma zdolali Levice, v Alpsko-jadranskom pohári uspeli s play off tímom poľskej ligy a neskorším víťazom súťaže, Dabrowou Górniczou a vyhrali nad finalistom českej ligy, Ústí nad Labem. Výhier však bolo menej, ako by sme chceli a tímová chémia nefungovala najlepšie. Pre všetkých to bolo náročné, ale v jednom momente to vyzeralo tak, že by sme mohli byť fakt silní, ale celkovo niečo úplne nefungovali. Najskôr kvôli rodinným dôvodom šiel domov Lopez, Kigab odišiel do Nemecka a Smith do Interu. A začali sa meniť veci, ale potvrdilo sa že tím je vždy silnejší ako jednotlivec,“ vyhlásil Hojč.
Diváci to postupne začali oceňovať a vrchol prišiel vo finále. 1200 a 1500 divákov na dvoch domácich zápasov, takú návštevu si hala v Spišskej Novej Vsi nepamätá za posledné roky. „V poslednom zápase sezóny bola hala viac ako plná, tak vtedy prišli zimomriavky pri spievaní slovenskej hymny. To bolo silné. Atmosféra bola super, škoda, že to nebol tak vyrovnaný zápas, lebo by to určite bolo ešte lepšie, ale ten pocit, hrať pred plnou halou v Spišskej Novej Vsi a v Leviciach, to je niečo výnimočné a na to budem ešte dlho spomínať. Som rád, že sa ukázalo, že Spišská Nová Ves je aj basketbalová. Mať plnú halu je sen a cieľ každého klubu,“ myslí si kouč „Novovešťanov“.
Za viac ako 70 rokov basketbalu v Spišskej Novej Vsi sa podarilo získať v najvyššej súťaži päť medailí. Z toho tri pod taktovkou Hojča prišli za posledné tri roky – zlato (2021), striebro (2024) a bronz (2023): „Keď som v lete 2020 podpisoval kontrakt, tak mi veľa ľudí hovorilo a myslelo si, že robím chybu, ale nik asi nečakal, že hneď v prvom roku získame ligový titul a Slovenský pohár. Nie je to tak dávno, čo klub ťahal šnúru 52 prehier v rade. To je proste rozprávkový príbeh, veľa vecí je aj na videu a dúfam, že vznikne dokument o tomto príbehu. K tomu teraz striebro, bronz, víťaz základnej časti, jasné, že som na to hrdý, ale pozerám sa na to tak, že len robím svoju robotu najlepšie, ako viem a som rovnakým trénerom a človekom, aj keď by som nemal úspechy. Bez hráčov, ktorí na to majú, ja nie som ako tréner nič. Tiež bez ľudí v klube, ktorí vytvárajú podmienky na úspechy a rovnako bez mojich kolegov by neboli tieto medaily. Niečo podobné som zažil aj v Leviciach. Keď som tam prišiel v roku 2015, klub mal náročné obdobie, najnižší rozpočet v rámci ligy, ale skončili sme na 4. mieste po základnej časti. Vtedy, dovolím si povedať, bola súťaž silnejšia ako teraz, ale bol to začiatok reštartu basketbalového ošiaľu v Leviciach. Vrátili sme fanúšikov do haly, prišli noví sponzori a v tretej sezóne sme prekvapujúco vyhrali titul, hneď na to v ďalšom ročníku Slovenský pohár. Na to som tiež hrdý.“
Slovinec, podobne ako Madzin, patrí k najvýraznejším a najúspešnejším trénerom uplynulého desaťročia v Niké SBL. Dva tituly pre majstra Slovenska (2018, 2021), jedno striebro (2024), dva bronzy (2019, 2023) a dvakrát Slovenský pohár (2019, 2021), to je jeho vizitka od roku 2015. Svojimi úspechmi zdvihol najskôr Patriotov, teraz Rytierov.
„Všade a aj v rámci ligy sú lepší tréneri, ako ja. Ja nevnímam samého seba ako niečo špeciálne. Venoval som mojej práci veľa a cítim sa veľmi vďačný, že som tu, kde som. Učil som sa od skúsenejších trénerov, že stále je potrebný byť vďačný a tešiť sa z každého úspechu, pretože šport funguje tak, že nikdy nevieš, ako dlho budeš čakať na ďalší úspech. Bez motivácie a hladu po úspechu, sa šport nedá robiť. Myslím si, že u Spišských Rytierov je dôležité, že klub každým rokom rastie. Sú tu dobré podmienky a vždy sa dá v niečom posúvať ešte na vyššiu úroveň,“ povedal otvorene Hojč na margo svojich úspechov.
Či ho aj naďalej uvidíme na lavičke Spišských Rytierov, to je v tejto chvíli otázne. Sám na túto tému odpovedal tajomne: „Všetko bude tak, ako má byť, verím tomu. V lete ma čaká veľká životná zmena, na ktorú dlho čakám a nesmierne sa na ňu teším.“
Foto: Lukáš Droppan, Katarína Puškášová